Božia láska siaha hlbšie ako najhlbšie dno ľudského zúfalstva

Svedectvo Diany Smolíkovej

Narodila som sa do neveľmi usporiadanej rodiny. Otec maminku týral psychicky aj fyzicky až dovtedy, kým si nezbalila kufre a neodišli sme od neho. Toto obdobie môjho života si, našťastie, nepamätám, lebo som bola príliš malá, takže ani rozvod rodičov ma nijako nepoznačil. S maminkou sme sa presťahovali k babke, čo vlastne nebolo o nič lepšie. Keď som mala 4 roky, maminka odovzdala svoj život Bohu, spolu s ňou aj ja, a onedlho sa maminka znovu vydala. Tentokrát správne, za muža, ktorého srdce horelo pre Boha.

V podstate prvé spomienky, ktoré mám, začínajú v cirkvi. Rástla som v cirkvi, vyučovaná princípom Božieho kráľovstva, čoho ale pravým opakom bola výchova môjho vlastného otca, ktorý ma svojimi rečami neustále spochybňoval, každé moje rozhodnutie vopred odsúdil na neúspech a vinil ma za svoje nezvládnuté manželstvo. Od rozvodu mi svojimi rečami o maminke robil v hlave neporiadok, takže som nevedela, ktorý rodič je ten „ správny“, ktorého mám počúvať, ktorému veriť. Mala som z toho totálny chaos. Samozrejme, že som veľmi túžila získať si otcovu priazeň, a tak som viac počúvala jeho a jeho kritizovanie, a snažila sa naplniť jeho očakávania a nejakým spôsobom si získať jeho lásku skôr, než by som počúvala maminu. Otcove reči o mojej neschopnosti, ktoré vytrvalo opakoval niekoľko rokov, do mňa zasiali až panický strach zo zlyhania, a urobilo to zo mňa taký malý komplexný komplex. V zbore, ktorý sme s maminkou navštevovali, som sa začala cítiť nepríjemne, mala som pocit, že tam nepatrím, že to len rodičia ma tam nasilu ťahajú, že to nie je pre mňa, a tak som si našla partiu, kde som mala pocit, že zapadám. V tom čase sa mi narodil brat a rodičia nemali čas zaoberať sa tínedžerom, ktorý sa z väčšej časti vedel o seba postarať sám, a tak si ani nemali čas všimnúť, čo sa deje, a ja som im prestala dôverovať. Prestala som zvládať šikanu v škole a odpovede som hľadala u partie. Odpoveďou bolo, že sme začali robiť kompromisy, najprv len veľmi malé a neškodné. Začalo to zostávaním von po večierke, potom sme prešli k cigaretám, diskotékam, alkoholu, drogám...

Vďaka princípom naučeným v besiedke som veľmi dobre vedela, že robím niečo zlé, ale uvedomila som si to až veľmi neskoro. Keď už som nemala silu vzo­prieť sa tomu, tak som sa nechala unášať s prúdom. Bohu som viac neverila a rodičom som sa bála priznať. Začala som z toho mávať depresie a bolo to stále horšie. Ráno som vstávala s plačom, nechcelo sa mi žiť, v podstate som znenávidela svoj život, a každého v ňom. Bola som si istá, že Boh na mňa zabudol, že ma opustil a začala som sa ešte viac báť. Bála som sa budúcnosti, bála som sa toho, že keď pôjdem do školy, zrazí ma auto alebo sa niečo stane, a ja sa už domov nevrátim a podobné strachy z bežných situácií v živote, bála som sa ľudí, nových miest, že zlyhám aj pri takých bežných činnostiach, ako je privolanie si výťahu. Začala som mávať panické záchvaty strachu, mala som pocit, akoby ma niekto zvnútra škrtil, a keby nebolo zásahov mojej mamy, nie som si istá, či by ma to úplne nezadusilo.

Ku všetkým strachom, ktoré vo mne boli, sa pridal aj strach z toho, že to rodičia zistia a že ma zavrhnú. Vtedy som začala počuť hlasy. Hovorili mi, aby som to skončila, že život už pre mňa nemá zmysel. Ozývali sa vždy pri činnostiach, ako vešanie prádla na balkóne alebo pri krájaní chleba nožom, či prechode cez cestu alebo cez koľajnice. Mala som pocit, že horšie to už nemôže byť, ale vždy bolo. Bála som sa to niekomu povedať – mysleli by si o mne, že som blázon. Vtedy som už vedela, že mám vážny problém, ale bola som bezmocná, rodičom som nedôverovala a inému človeku by som sa bála zdôveriť. Cítila som sa, akoby som už žila v pekle, akoby bolo všade okolo a nedalo sa mu uniknúť. Bola som na úplnom dne ľudského zúfalstva a beznádeje. A dostala som sa tam celkom rýchlo.

Žila som v bludnom kruhu, z ktorého som sa nevedela dostať, až som nemala síl pokračovať. Bod zlomu prišiel, keď som sa rozhodla, že ďalej už nevládzem a chcela som so všetkým skončiť. Mala som presný plán konca – aspoň toto som chcela mať pod kontrolou, keď už som svoj život nedokázala kontrolovať. Napísala som rozlúčkový list rodičom s nádejou, že raz mi odpustia, a dala som si posledný týždeň, aby to bolo úplné rozhodnutie a ja som nemusela nič ľutovať. Ten víkend bola biblická škola v Banskej Bystrici, na ktorú som išla (dodnes neviem prečo, lebo v tej dobe som mala voči cirkvi odpor). Robila sa tam aj pastoračná služba, písali sme si na papier hriechy, ktoré sa nás týkali, podľa toho, ako ich pastor čítal. Bola som znechutená z toho, koľké z nich som si musela napísať. Potom sa za ľudí modlil, ale ja som sa príliš hanbila ísť dopredu.

Myslím, že práve vtedy prišlo moje rozhodnutie dať Bohu ešte šancu, keďže som začínala chápať, že je zároveň mojou poslednou šancou, ako sa z toho všetkého dostať. Znovu som si prečítala svoj rozlúčkový list a rozhodla som sa zavolať na Boha. Samo­zrejme tak, aby to nikto nepočul a nikto o tom nevedel. Vtedy sa ma Boh dotkol. Uvedomila som si, že Božia láska siaha hlbšie ako najhlbšie dno ľudského zúfalstva. Hlasy boli preč. Plakala som, keď som si mohla odkrojiť chleba a nič som nepočula. Bola som oslobodená aj od závislostí, od depresií a panických záchvatov. Stala som sa najšťastnejším človekom na svete. Veci, s ktorými som bojovala roky, boli zrazu preč, z niektorých ma Boh oslobodzoval postupne a z niektorých stále oslobodzuje. Bola som zlomená a rozbitá, ale dnes môžem povedať, že Boh zlepil každú časť a dal mi šancu začať znova a tentokrát správne. Svedectvo o tom, ako ma Boh zachránil pred bránou smrti, je len prvé z mnohých. Prežila som zázračné uzdravenia pri problémoch s ľadvinami, nadprirodzené zaopatrenia, a mnohé „malé zázraky“ každý jeden deň. Život s Bohom je tak vzrušujúci!

Na záver by som len chcela povedať, že nech ste kdekoľvek, v akomkoľvek stave, NIKDY nie ste tak hlboko, aby vás odtiaľ Boh nevedel vytiahnuť. Prajem vám, aby ste boli vždy plní viery, lásky, odvahy a radosti.