Človek bez vplyvu

Veľa ľudí by chcelo mať vplyv vo svojom okolí, a predsa ho nemá. Kde je príčina? Aké sú znaky neschopnosti vplyvu? Je možné zmeniť túto oblasť? A ak áno, tak ako? Odpovede budeme hľadať v zrkadle Biblie.

Je to dôležitá otázka zvlášť pre mužov, pretože sú to práve muži, ktorí chcú mať vo svojom okolí vplyv. V školskom kolektíve napríklad veľmi trpia tí chlapci, ktorí nemajú vplyv.

Hovoríme tomu, že skĺzli na perifériu, a to nie je dobré.

„Ale či chceš zvedieť, ó, prázdny človeče, že viera bez skutkov je mŕtva?“ (Jk 2,20) V origináli je tu použitý výraz prázdny, ktorého synonymá môžu byť: nevplyvný, neužitočný, márny. Jakub tu hovorí o takom človeku, ktorý nedokáže dosiahnuť vo svojom okolí nič. Toto je život orientovaný na zlyhania, ktoré od detstva dávajú svoju pečať na človeka a v dospelosti je veľmi ťažké vyrovnávať sa s tým, že nemá žiadny vplyv. Je to život neustále sa valiacich vĺn prehier.

Je pre nás veľmi dôležité naučiť sa, a to čím skôr, ako dosiahnuť vplyv. Samozrejme, je tiež nezanedbateľné, či bude dosiahnutý vplyv pozitívny alebo negatívny. Vieme zo Slova Božieho, že „márny“ je v skutočnosti nadprirodzená bytosť, nielen pojem. Táto nadprirodzená bytosť sa volá Beliál. Je to neuchopiteľná bytosť, nedá sa presne definovať, ale v Biblii sa vyskytuje niekoľkokrát, a to hlavne v Starej zmluve. Spomeňme Éliho synov, o ktorých Biblia hovorí, že boli synmi Beliála. Vieme, aký hriech spáchali. Písmo hovorí, že skôr než obetovali Bohu, povyberali si jedlo pre seba. Okrem toho však spáchali ešte omnoho viac rôznych hriechov, pre ktoré ich ľud zavrhol. A neodmietli len ich samotných, ale aj službu Bohu, a tým aj Boha. Nectili si autority. „A synovia Éliho boli synmi beliála, neznali Hospodina.“ (1Sam 2,12)

Ale či chceš zvedieť, ó, prázdny človeče, že viera bez skutkov je mŕtva?

Môžeme potvrdiť, že je to každopádne stav bezbožnosti, stav, kedy človek nepozná Pána, kedy človek zabúda na Hospodina. Táto neužitočnosť nie je stavom strednej cesty. Neužitočnosť je negatívna a niet v nej budovania ani neutrality. Môže v sebe nosiť jedine pustošenie.

Pozrime sa na Zjavenie Jána 3,15-16: „Znám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Bárs by si bol studený, alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani studený, ani horúci, vypľujem ťa zo svojich úst.“ Toto je stav človeka, ktorý vyplýva z jeho prirodzenosti, keď je v situácii, v ktorej sa nevie rozhodnúť. Vtedy sa pokúša zaujať neutrálny postoj – možno preto, aby nemusel niesť zodpovednosť. Hľadá akúsi strednú cestu, ktorú je možné v určitých situáciách nájsť, ale v súvislosti s pravdou neexistuje stredná cesta.

Existuje iba to, čo hovorí Slovo Božie: buď áno, alebo nie. Ježiš napomína Laodicenských pre vlažnosť, že sa pokúšajú nastoliť takýto stav v zbore. Podľa Ježiša je takýto stav neprijateľný. Hovorí: „...vypľujem ťa zo svojich úst!“ Na začiatku Knihy Zjavení čítame, že Ježiš má vo svojich ústach dvojsečný meč, teda je to miesto Slova Božieho. A na mieste Slova Božieho nemôže byť takýto druh vlažnosti. Niet tam miesta pre ľahostajnosť, jedine: áno a nie. Dá sa tu predpokladať, že pre Pána je NIE prijateľnejšie než vlažnosť.

„Predložil im aj iné podobenstvo povediac: Nebeské kráľovstvo je podobné človekovi, ktorý zasial dobré semeno na svojom poli. Ale kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ a nasial kúkoľa medzi pšenicu vonkoncom po poli a odišiel.“ (Mt 13,24-25) Aj tu vidíme stav, kedy nepriateľ môže konať – je to stav spánku. Je to stav odpočinku, v ktorom človek nie je schopný rozhodovať. Toto je stav neutrality, v ktorom naša vôľa nie je aktívna. V Zjavení Jána sa píše: horúci, alebo studený – rozhodni sa! Pán neznesie neschopnosť rozhodovania. Týmto je práve vlažnosť. Aj spánok je stav neschopnosti rozhodovania, pretože v tomto stave nemôžeme zapojiť svoju vôľu. Niet v takomto stave áno a nie, pretože sme v stave pasivity našej vôle – v stave spánku.

Nebudeme teraz rozoberať, ako práve v takom stave funguje mozog, to prenechajme iným odborníkom. Myslím, že spánok nie je vôľocentrický stav, ale stav pokoja, kľudu. Keď sa dostaneme do takéhoto stavu, okamžite dávame príležitosť a svoj priestor nepriateľovi, aby pokojne zasial kúkoľ medzi pšenicu. Keby sme sa teraz na to pozreli pohľadom poľnohospodára, zrejme by bolo najlepšie nedať svoje územie nepriateľovi. Každopádne teda musíme dosiahnuť stav bdelosti.

Najdôležitejším cieľom pre nás je nedať ne­priateľovi ani piaď nášho územia, aby nemal čas ani možnosť na ňom páchať škody. No toto vyžaduje veľmi aktívny životný štýl. Nevplyvný človek je, žiaľ, voči týmto veciam ľahostajný. Ľahostajnosť, neutralita, neschopnosť rozhodovať a vziať zodpovednosť pochádzajú z jedného kmeňa. Ba, dalo by sa povedať – keby sme to hlbšie skúmali – že je to strach. Je možné, že je to ten istý druh strachu, kedy sa bojíme rozhodovať a kedy nechceme vysloviť áno, alebo nie. Prečo napríklad dieťa lavíruje? Možno sa bojí trestu, a preto sa snaží zachrániť situáciu, hľadá strednú cestu.

„Mnoho zlého prichádza na spravodlivého; ale zo všetkého toho vytrhuje Hospodin.“ (Ž 34,20) Vidíme, že v živote spravodlivého sa vyskytujú problémy a ťažkosti a tu je už nemožné zostať pasívnym. Spravodlivý musí v takýchto situáciách zostať každopádne aktívny. Ak si strčím hlavu do piesku na spôsob „pštrosej politiky“, to nie je riešenie, pretože problém tam zostáva aj na­priek tomu. V tomto zmysle je problém odo mňa nezávislý – či zavriem oči, alebo nie. Je to podobné, ako keď sa mi vpichne tŕň do ruky, a pokiaľ ho nevyberiem, zostane tam. Je to existujúca realita, ktorú treba ošetriť.

„Zo šiestich úzkostí ťa vytrhne, áno, v siedmich sa ťa nedotkne zlé.“ (Jób 5,19) Z tohto vyplýva, že v živote kresťana sa problémy a ťažkosti môžu vyskytnúť nielen raz, ale šesťkrát, ba aj viackrát. Ťažkosti tu znamenajú aj to, že si ich spôsobil človek sám, pretože číslo šesť je číslo človeka. Problémy a starosti sa vyskytujú často, pretože sme ľudia. Slovo nám hovorí: „v siedmich sa ťa nedotkne zlé“. A o sedmičke vieme, že je to číslo Boha. Každopádne je to Pán, ktorý je v každom probléme s nami a aj nás z neho vyslobodí. Apoštol Jakub hovorí, že je tu dôležitá viera, pretože problémy sa dajú zdolať vierou. A tiež nám hovorí, že k viere je nutné pridať skutky. Teda, keď prichádza problém a človek sa snaží vzoprieť sa mu duchovne, je to veľmi dôležitý krok. Je to, ako keď vezmeme do rúk zbraň. Ale to je ešte málo! Musíme vstúpiť na scénu, kde sa daný problém nachádza, aby sme ho zdolali. Keď si vezmeme pancier a štít, toto samo osebe nie je účinné. Musíme predstúpiť pred nepriateľa a podujať sa na boj. A toto je skutok.

V Dávidových príbehoch vidíme podobný prípad, kedy jeho hrdinovia bojovali proti Filištíncom a jeden z nich sa rozhodol, že tam zostane, pokiaľ ich všetkých neporazí. A aj tam zostal, kým ostatní utiekli, no on zvíťazil. Toto teda určite nie je neutrálny postoj. Aj on sa mohol rozhodnúť inak. Skutky sú konkrétne, rukolapné veci. Ľudský skutok je odtlačkom, niečo, čo po sebe človek zanechá.

Mnoho zlého prichádza na spravodlivého;
ale zo všetkého toho vytrhuje Hospodin.

Boh stvoril človeka a vyformoval v ňom „dušu živú“. Podľa Biblie Boh stvoril človeka na svoj obraz. (Evolúcia tvrdí samozrejme niečo iné.) Keď vdýchol Boh do človeka zo svojho Ducha, stal sa „dušou živou“, čo znamená, že sa stal človekom so schopnosťou konať. V origináli „duša živá“ je človek, ktorý už nosí v sebe znaky osobnosti. Naša osobnosť určuje, na akej úrovni vykonáme tie-ktoré skutky. Je isté, že Bohu veľmi záležalo na tom, aby bol človek činnou osobnosťou a dodnes to nezmenil. Aj naďalej očakáva, aby sme boli činnými.

Na začiatku sme sľúbili radu, ako sa dá poraziť neužitočnosť. Prvoradou úlohou je: musíš konať! Musíš bezpodmienečne konať! Nemôžeš zostať v takom stave ako napríklad Achab, ktorý sa otočil k stene a fňukal kvôli Nábotovej vinici. Vtom pribehne Jezábel a zachráni chudáka manžela.

„Lebo slovo Božie je živé a účinné a ostrejšie nad každý meč dvojsečný, a prenikajúce až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a spôsobné posúdiť myšlienky a mysle srdca.“ (Žid 4,12) Božie slovo nám tu hovorí, že dokáže rozdeliť ducha a dušu. Toto je dôležité preto, lebo skutky musíme spájať s dušou. Vieme, že duša sa skladá z vôle, pocitov a vedomostí (poznania, chápania.) Teda naša vôľa je rozhodujúcim motorom našich skutkov. Božie slovo spôsobuje to, aby bola odlíšená naša vôľa, skutky, duša a duch. Samozrejme tak, aby náš duch ovplyvňoval skutky.

Zdôrazňujem, že viera je prvoradá. Keď človek urobí to, že vystúpi zo svojej neužitočnosti. Každopádne sa musíme pohnúť! Pokiaľ sme pasívni, pozíciu nepriateľa to len posilní.

Zhrňme si to: svoj stav musíme poznať. Je to tá najdôležitejšia vec, aby sme poznali, že sme bez vplyvu. Musíme sa poobzerať dookola a zhodnotiť, aký máme vplyv, a keď je výsledok neutešený, potom to musíme zmeniť. Problémom sa musíme vedieť pozrieť do očí, a nie sa ich zľaknúť. Neschopnosť rozhodovania – stav vlažnosti – vypôsobil v nás väčšinou strach. Vieme, že Boh stvoril človeka činným a dal mu úlohy. Začalo to od Adama, ktorému dal úlohu pomenovať zvieratá aj obrábať záhradu Eden a dávať na ňu pozor. „A Hospodin Boh utvoril bol zo zeme všelijaké zviera poľné a všelijakého vtáka nebeského a doviedol ich k človekovi, aby videl, ako ktoré pomenuje. A každé, ako ktoré pomenoval človek, každú dušu živú, tak sa menovalo.“ (Gen 2,19) „A  Hospodin Boh vzal človeka a umiestil ho v záhrade Édena, aby ju obrábal a mal na ňu pozor.“ (Gen 2,15) Takže naozaj nestvoril pasívnu bytosť. Človek bez skutkov viery – ako hovorí Jakub – je neužitočný.

Zdroj: Hitradio
Preklad: Zlatka Radnotyová