Cyrilo - metodská misia

Evanjelizácia alebo politika?

V roku 2013 si pripomíname 1150. výročie príchodu byzantských „vierozvestcov“ na Veľkú Moravu a ako sa dá očakávať, dochádza k viditeľnému znásobeniu záujmu o túto tematiku. Dočkáme sa napríklad nového historického filmu, celého radu nových publikácií a tradičné cirkvi iste venujú kultu Cyrila a Metoda o to viac pozornosti a modlitieb. V tomto článku sa na problematiku cyrilo-metodskej misie v rokoch 863-867 pokúsime pozrieť trocha z iného uhla. Skúsime sa zamerať na fakty a nie na všeobecne známu tradíciu, pričom použijeme pokiaľ možno neprifarbené okuliare historického bádania. Kultúrny prínos misie je síce nesmierny, no takisto aj veľmi často omieľaný, a teda pomerne dobre známy. Byzantskí misionári priniesli na naše územie písmo a dočasne dokonca aj právo oslavovať Boha v národnom jazyku. Do staroslovienčiny preložili postupne celú Bibliu, súdny zákonník a mnoho iných, prevažne liturgických spisov a vlastná tvorba Konštantína, Metoda a ich učeníkov je dnes považovaná za základ slovenskej literatúry! Toto vôbec nie sú malé veci. Myslím si však, že takisto je dôležité poznať skutočné pozadie a pravé príčiny, bez ktorých by sme sa zo žiadneho z vyššie zmienených prínosov netešili. Práve toto sa zvykne veľmi často opomínať a výsledkom sú samozrejme veľmi skreslené informácie. Mojím cieľom je vniesť do týchto skreslených informácií trochu svetla, pričom bude nevyhnutne potrebné vymeniť idealizovanie a tradíciu, ktorou je príchod „vierozvestcov“ nasiaknutý, za skúmanie historických prameňov. Nanešťastie, v Biblii, ktorá je nepochybne najspoľahlivejším prameňom na svete, sa o historickom pozadí byzantskej misie na Veľkej Morave nepíše, takže svedectvo našich prameňov je nutné podrobiť nevyhnutnej kritike a nečítať ich takpovediac doslovne. Ako o malú chvíľu zistíme, práve medzi riadkami sa často skrývajú niektoré fakty, ktoré majú zásadný význam.

Pár poznámok na úvod

Na úvod si dovolím stručne zhrnúť niektoré základné súvislosti, aby sme vedeli, v akom období sa budeme pohybovať. Sú to jednoduché poznatky, ktoré určite mnohí z vás ovládajú, no majú kľúčový význam. V texte sa k nim ešte isto vrátim.

Slovanské kmene v našej oblasti sa už na konci 8. storočia ocitli pod silným vplyvom Franskej ríše, ktorej hlavou bol v tej dobe Karol Veľký. Impérium, ktoré vydobyl Karol, sa v roku 843 rozpadlo na tri časti, a susedom Veľkej Moravy sa tak stala Východofranská ríša, ktorej korunu získal Ľudovít II., zvaný Nemec. Na neskoršom veľkomoravskom území zatiaľ prebiehal proces kmeňového zjednocovania, ktorý dospel až do štádia, kedy existovali dve mocné kniežatstvá. Moravské na čele s Mojmírom a Nitrianske na čele s Pribinom. V roku 833 Mojmír Pribinu z Nitry vyhnal a ujal sa tak vlády v štátnom útvare, ktorý dnes nazývame Veľká Morava. Mojmír udržoval s Frankami mier a v roku 846 ho vystriedal Rastislav. Bol to práve Rastislav, kto požiadal byzantského cisára o vyslanie misie. Cisárom v Byzantskej ríši bol v roku 863 Michal III. a konštantínopolským patriarchom bol Fótios.

Napokon, rád by som ešte vysvetlil, prečo som slovo kresťanstvo, napríklad v nadpise nižšie, dal do úvodzoviek. Je nutné si uvedomiť, že tzv. „kresťanstvo“, ako na Západe, tak i na Východe, bolo v tejto dobe (9. storočie) už dávno silne ovplyvnené a zmenené rôznymi nebiblickými až protibiblickými prvkami, ktoré zvykneme označovať súhrnným pojmom tradícia. Samotný Konštantín, rovnako ako absolútna väčšina vtedajšieho „kresťanského“ sveta, bol napríklad presvedčeným obhajcom uctievania obrazov (ikon) alebo ostatkov „svätých“. Ako nižšie uvidíme, „kresťanstvo“ na Veľkej Morave pred príchodom misie (i po nej) bolo všetkým možným, len nie kresťanstvom, ktoré poznáme z Biblie. Napriek tomu budem často používať slová ako kresťanstvo alebo kresťan bez úvodzoviek. Nie je vhodné, aby som na tomto mieste vymýšľal nejaké iné označenia a písať úvodzovky v každej druhej vete je zbytočné.

„Kresťanstvo“ na Veľkej Morave pred rokom 863

V minulosti sa myslelo, že svedectvo prameňov, ktoré potvrdzujú prítomnosť kresťanstva na Veľkej Morave už pred príchodom Konštantína a Metoda, je príliš skreslené a nezodpovedá historickej skutočnosti. Avšak na základe archeologických objavov, najmä kamenných kostolov datovaných už do doby pred rokom 863, boli tieto mylné názory nadobro vyvrátené. V Živote Konštantína sa napríklad píše: „Keďže náš ľud pohanstvo odvrhol a kresťanského zákona sa drží a nemáme učiteľa takého, čo by nám v našej reči pravú vieru kresťanskú vysvetlil, aby aj iné kraje, keď ho uvidia, nás napodobnili. To pošli nám, vladáru [Michal III., byzantský cisár], biskupa a učiteľa takého, lebo od vás na všetky strany dobrý zákon vychádza.“

„Kresťanstvo“ na Veľkej Morave bolo všetkým možným, len nie kresťanstvom, ktoré poznáme z Biblie.

Ostatné pramene svedčia úplne zhodne. Život Metoda udáva navyše informáciu o troch oblastiach, z ktorých pochádzali prví misionári. Okrem Franskej ríše hovorí tiež o Istrii a Dalmácii, no tie mali oveľa menší význam. Najväčšia snaha o pokresťančenie Veľkej Moravy prichádzala práve od Frankov. Franská „evanjelizácia“ však prebiehala celkom nekresťanským spôsobom. Franskí kňazi, biskupi a opáti zvykli počas dobyvačných ťažení Karola Veľkého spolupracovať s armádou a hlásanie „Božieho slova“ medzi pohanmi sa realizovalo ohňom, železom a tečúcou krvou. Šírenie takzvaného kresťanstva sa stalo obyčajným ideologickým ospravedlnením dobyvačných vojen, ktoré Karol Veľký viedol. Vojenských výprav sa úplne bežne zúčastňovali cirkevní hodnostári a misijná činnosť bývala často vyslovene brutálna. Z prameňov na­príklad vieme o tzv. verdenskom masakre, pri ktorom bolo zabitých 4500 zajatých Sasov. Karol Veľký vydal proti pohanským Sasom dokonca zákon, podľa ktorého mal byť každý, kto by sa opovážil odmietnuť krst, potrestaný smrťou. Proti tomuto, rázne a v konečnom dôsledku úspešne, vystupoval vplyvný franský učenec Alkuin. Naznačil Karolovi, že nútiť niekoho ku krstu násilím asi nie je práve ten najvhodnejší spôsob šírenia viery. Nechcel tým však ani tak povedať, že by bolo šírenie kresťanstva mečom zlé. Problém bol v tom, že táto „evanjelizácia“ bola v podstate neúspešná. Ako môžete prijať a milovať Boha, ktorého „služobníci“ vám s veľkou pravdepodobnosťou v jeho mene zavraždili nejakého príslušníka rodiny a potom vás pod hrozbou rovnakého osudu prinútili „veriť“? Bolo nutné presadiť nový, oveľa účinnejší spôsob. K slovanským pohanom na Veľkú Moravu preto Frankovia už prichádzali s novou stratégiou. Dôraz bol kladený spravidla na nenásilný nátlak. Kresťanstvo sa stávalo akousi módou a každý, kto si chcel uchovať svoje spoločenské postavenie, musel prijať novú vieru. Pohania nesmeli ani len sedieť za jedným stolom s kresťanmi. Už v Dagobertovej kronike čítame: „Nie je možné, aby kresťania a sluhovia Boží uzavierali priateľstvo so psami.“ Zo súdobého spisu zasa poznáme anekdotický príbeh o istom kniežati, ktorý pozval k svojmu hodovnému stolu pokrstených sluhov a otrokov a nechal ich piť z pozlátených pohárov. Urodzených mužov, ktorí krst prijať odmietli, „nechal jesť vonku ako psov“ (O obrátení Bavorov a Korutáncov).

Na príklade kniežaťa Pribinu je možné celkom pekne demonštrovať práve spomenutú stratégiu nenásilného nátlaku. Pribina síce nebránil šíreniu viery, no sám zostal pohanom. Mojmír sa naproti tomu nechal pokrstiť a s ním i mnoho Moravanov. A ako to skončilo? Pribina bol vyhnaný a po neúspešnom hľadaní nových spojencov dospel do momentu, kedy sa svojej pohanskej viery musel aj tak vzdať. Šancu útočiska i dobrého postavenia ponúkala Východofranská ríša. Háčik bol v tom, že Ľudovít Nemec sa s nejakým pohanom odmietal čo i len rozprávať a Pribina sa v otázke viery preto musel zlomiť. Pribinovo pohanstvo iste nebolo pravou príčinou jeho vyhnania. Náboženstvo bývalo v takýchto prípadoch spravidla len zámienkou, no práve o to ide. Zostávať pohanom v kresťanskej krajine bolo príliš nevýhodné, ba až nebezpečné. Nechať sa pokrstiť a začať nosiť okolo krku to podivné malé drievko v tvare kríža nebolo príliš ťažké.

Musí nám byť teda jasné, akí „kresťania“ asi mohli byť výsledkom franskej evanjelizácie. Absolútna väčšina obyvateľstva sa ešte viac alebo menej pridŕžala pohanskej viery svojich predkov a prax mohla byť medzi jednoduchými veriacimi veľmi podobná tej v severských štátoch, kde v počiatkoch kresťanstva nebolo ničím neobvyklým, že Ježiš bol len jedným z desiatok ďalších bohov. Franskí duchovní boli ochotní pristúpiť na nejeden kompromis, len ak sa Slovan dal pokrstiť. Veľmi pekne to vidíme v už spomenutom Živote Konštantína: „Ale nie len toto jediné hovorili [franskí kňazi], ale učili aj iné bezbožné veci a hovorili, že pod zemou bývajú veľkohlaví ľudia a každý plaz že je diablovým stvorením; a kto zabije zmiju, zbaví sa za to deväť hriechov; ak človeka zabije niekto, nech po tri mesiace pije z drevenej čaše a sklenej nech sa nedotýka. Ani nebránili obetu konať podľa prvotnej obyčaje a nebránili uzavierať nezákonné manželstvá.“ Nebránili obetu konať podľa prvotnej, čiže pohanskej obyčaje. Tu teda vidíme, že takzvaná kresťanská viera na Veľkej Morave bola plná rôznych bludov, z ktorých niektoré pôsobia až bizarne. Realita bola taká, že veľké množstvo pohanských zvykov a tradícií sa len „prezlieklo“ do kresťanského habitu a toto, ako vieme, sa vôbec netýka len tohto obdobia a nášho územia. Mohlo by sa zdať, že náprava viery bola skutočným cieľom misie Konštantína a Metoda na Morave, no ani toto nie je pravda. I to bolo nepochybne náplňou ich práce, no pravý dôvod spočíval v niečom úplne odlišnom.

Cieľ byzantskej misie na Veľkú Moravu

Konštantín a Metod neprišli šíriť vieru a neprišli ani naprávať bludy, hoci to iste robili a dalo by sa povedať, že to bol i logický dôsledok skutočnej úlohy, ktorú dostali. Zdá sa však, že túto činnosť vykonávali do istej miery aj z vlastnej iniciatívy. Rastislavovi bolo jedno, či niekto verí vo veľkohlavých ľudí z podzemia, alebo nie. Rozhodne nemôžeme doslovne chápať znenie Rastislavovej žiadosti, ktorá je zachytená v životoch Konštantína a Metoda. Rastislavovi určite nešlo len o úprimné hľadanie kresťanskej pravdy a Byzantínci takisto nemali vo zvyku vysielať misie na územia, kde nemali žiadny politický záujem. V prípade Veľkej Moravy išlo o mimoriadne lákavú príležitosť získať mocného spojenca v blízkosti Ríma.

Pripomeňme si širšie súvislosti, ktoré som uviedol na začiatku. Územie Čiech, Moravy a Slovenska, ako vieme, sa dostalo pod silný franský vplyv už koncom 8. storočia. Moravské a Nitrianske kniežatstvo sa snažilo udržovať priateľský vzťah s Frankami. Zmena situácie prichádza až s Mojmírom a najmä s jeho nástupcom Rastislavom. Mojmír začal nebezpečne rásť v moci, a to najmä, keď anektoval Pribinovo kniežatstvo. Rastislav už razil politiku čo najväčšieho osamostatnenia sa od Východofranskej ríše. To sa pochopiteľne odrazilo na zhoršených vzťahoch s Ľudovítom Nemcom a vyústilo to do vojenských konfliktov, ktoré sa však pre Rastislava vyvíjali úspešne. Veľká Morava bola okolo roku 850 už pravdepodobne úplne nezávislá od Frankov a z toho vyplývalo aj zastavenie misionárskej činnosti franského kléru. Veľká Morava bola stále len misijným územím, no Frankovia tu už pomaly začali budovať prvotnú cirkevnú organizáciu na čele s archipresbyterom, ktorý bol podriadený biskupovi v Pasove (Passau). Archipresbyteros bol úrad zástupcu biskupa na misijných územiach. Logickou úvahou prídeme na to, prečo Rastislav franských duchovných vyhnal. Bolo by úplne nemysliteľné chcieť sa účinne osamostatniť od Franskej ríše, keď by celá cirkevná organizácia bola podriadená franskému biskupovi mimo Veľkej Moravy. Je nutné si predovšetkým uvedomiť, že cirkev bola v tejto dobe silnou oporou svetskej štátnej správy. Stredoveká cirkevná organizácia sa totižto priamo inšpirovala starým rímskym systémom.

Rastislav teda franský klérus vyhnal, no to nestačilo. On chcel byť predsa podľa vzoru všetkých mocných panovníkov „dobrým kresťanom“. Chcel, aby sa Veľká Morava radila medzi moderné kresťanské kráľovstvá. Pohanská krajina si nemohla len tak vydobyť skutočnú slávu a uznanie, pretože pohanský znamenalo v podstate to isté čo barbarský. Civilizovaná krajina znamená kresťanská krajina. Na dosiahnutie tohto cieľa potreboval Rastislav vlastnú cirkevnú organizáciu a hierarchiu na čele s vlastným biskupom. A toto bolo skutočným dôvodom vyslania cyrilo-metodskej misie. Práve to predsa bolo Rastislavovou požiadavkou u byzantského cisára! „...pošli nám, vladáru, biskupa a učiteľa takého...“ (Život Konštantína). Ako vieme z prameňov, s touto požiadavkou sa najprv obrátil na Rím. Pápež Mikuláš I. bol však závislý od podpory Ľudovíta Nemca a schválenie Rastislavovej žiadosti, evidentne nepriateľskej voči Východofranskej ríši, by pre neho nebolo vôbec výhodné. Preto ho odmietol. Za tejto situácie Rastislavovi nezostalo nič iné, ako sa obrátiť na Východ.

Aj napriek Rastislavovej žiadosti o biskupa, patriarcha Fótios vyslal na Moravu Konštantína s Metodom, ktorí mali pravdepodobne nanajvýš diakonské svätenie. Mal na to svoje dôvody. V 9. storočí síce ešte nemôžeme hovoriť o rozkole medzi západnou a východnou cirkvou, no tiež je potrebné vziať do úvahy, že schizma v roku 1054 nebola vecou jedného sporu, ale že išlo o vyústenie dlhšieho vývoja mnohých udalostí. Vzťahy medzi pápežom Mikulášom I. a patriarchom Fótiom boli teda už v roku 862/3 príliš krehké na to, aby si Fótios mohol dovoliť „provokovať“ Západ vyslaním biskupa do krajiny, kde už dlhú dobu pôsobil latinský (franský) klérus, ktorý už dokonca začal budovať základnú cirkevnú organizáciu. Napriek tomu Morava bola stále len misijnou oblasťou, kde nepôsobili výhradne len Frankovia, preto vyslanie ďalšej nevinnej misie, ktorú si samotný panovník krajiny výslovne vyžiadal, nemohlo byť považované za útok voči latinskej cirkvi. Tu by sa mohlo zdať, že Byzantínci výslovnú Rastislavovu žiadosť o biskupa možno ignorovali, no plán bol predsa len o trochu rafinovanejší.

Na dosiahnutie kresťanskej krajiny potreboval Rastislav vlastnú cirkevnú organizáciu a hierarchiu na čele s vlastným biskupom. A toto bolo skutočným dôvodom vyslania cyrilo-metodskej misie.

Konštantín v spolupráci s tímom ďalších duchovných vytvoril už na území Byzantskej ríše hlaholiku, písmo, ktoré bolo pre vznik samostatnej veľkomoravskej cirkvi nevyhnutne potrebné. Byzantský cisár veľmi dobre rozumel dôležitosti nového písma a Rastislavovým politickým zámerom. Vo svojej odpovedi na Rastislavovu žiadosť hovorí, že misionári so sebou prinesú hotové slovanské písmo, „aby ste sa aj vy pripočítali k národom veľkým, ktorí Boha slávia svojím rodným jazykom“. Na záver ešte Rastislava povzbudzuje, aby bol horlivý a smelý, „lebo zanecháš pamiatku svoju budúcim rodom podobne ako veľký cisár Konštantín“ (Život Konštantína). Michal III. prirovnáva Rastislava k samotnému Konštantínovi Veľkému, ktorý je považovaný za veľkého šíriteľa kresťanstva v Rímskej ríši, a o ktorom sme mali možnosť čítať skvelé pojednania v predchádzajúcich číslach Logosu. Toto prirovnanie má pre nás veľký význam. Vidíme, že v pozadí všetkej tej parády sa zrazu veľmi pekne vykresľuje skutočná pointa celého vyjednávania: politická moc a sláva.

To ale nie je úplne všetko. Rád by som poukázal ešte na jeden rozmer Rastislavovej prosby u byzantského cisára. Ako sme už spomínali, Veľká Morava bola v dlhotrvajúcom vojnovom stave s Ľudovítom Nemcom. Ten mal okrem Rastislavovej odbojnosti mnoho ďalších problémov a nebol schopný veľkomoravskú brannú moc poraziť vlastnou silou. Uzavrel preto spojenectvo s Bulharmi na východe. V prípade, že by musel Rastislav čeliť tlaku oboch mocných ríš zároveň, s najväčšou pravdepodobnosťou by to bolo nad jeho sily. Preto on sám vrátil diplomatický úder v podobe spojenectva s Byzantskou ríšou. Je veľmi príznačné, že byzantská armáda už v roku 863, krátko po príchode moravského posolstva Bulharov spacifikovala, prinútila ich vzdať sa spojenectva s Frankami a prijať kresťanstvo východného obradu. Ľudovít Nemec tak prišiel zásluhou obratnej Rastislavovej diplomacie o svoje eso v rukáve.

V roku 863 už Konštantín, Metod a množstvo ďalších členov posolstva, vrátane kňazov a cisárskych úradníkov, dorazili k Rastislavovi. Ten mal pripravených učeníkov, ktorí mali byť neskôr vysvätení na kňazov a jeden z nich mal byť iste biskupom. Primárnym cieľom misie Konštantína a Metoda bolo len vyučiť učeníkov, ktorých mal k dispozícii Rastislav a pripraviť ich na vysvätenie v Konštantínopole (nie v Ríme!). Rímska legenda hovorí: „Začali teda horlivo pracovať na uskutočnení toho, kvôli čomu prišli, a ich deti vzdelávať v písme, vyučovať v cirkevných povinnostiach a pri odstraňovaní rôznych bludov, ktoré v onom ľude našli...“ Konštantín a Metod mali vyučovať slovanských duchovných pravej viere, liturgii (byzantskej!) a slovanskému jazyku a písmu, aby správne rozumeli preloženým textom písaným hlaholikou. Len čo bola ich práca skončená, dali sa na odchod. „A keď sa minuli tri roky, vrátili sa z Moravy po tom, čo vyučili učeníkov“ (Život Metoda).

Konštantín v spolupráci s tímom ďalších duchovných vytvoril už na území Byzantskej ríše písmo hlaholiku.

Misia trvala tri až štyri roky. Cestou domov sa Konštantín a Metod zdržali ešte v Panónii u Pribinovho syna a nástupcu Koceľa, ktorý si Konštantína a Metoda veľmi obľúbil. Keď sa s ním rozlúčili, namierili si to rovno do Benátok, kde sa chceli nalodiť na nejakú loď smerujúcu do Grécka. Nanešťastie tam prišli, vďaka zastávke u Koceľa, až v zime a rozhodli sa vyčkať do jari. O pobyte gréckych vyslancov v Benátkach sa dozvedel pápež Hadrián II. a musel už iste dobre vedieť, že so sebou nesú („sväté“) ostatky Klimenta I., ktorý bol podľa tradície štvrtým rímskym biskupom (pápežom) v poradí. Tieto ostatky objavil údajne Konštantín už v roku 860 počas svojej predošlej misie na Kryme a priniesol ich so sebou na Moravu. Pre Hadriána bola takáto relikvia hotovým pokladom a niet divu, že podľa prameňov Konštantína s Metodom vrúcne uvítal a evidentne nemal ani nijako zvlášť veľký problém povoliť slávenie liturgie v slovanskom jazyku. Takéto privilégium však v skutočnosti nemalo obdoby. Slovanský jazyk sa dostal, i keď len dočasne, na rovnakú úroveň ako gréčtina alebo latinčina!

Misia dôsledkom nečakaných udalostí, najmä predčasnou smrťou Konštantína, v Ríme v podstate končí. Konštantín vstúpil pred smrťou do jedného z gréckych kláštorov v Ríme a prijal meno Cyril. Onedlho zomrel a pápež veľmi ochotne využil Metoda vo svoj prospech. Slovanských učeníkov vysvätili latinskí biskupi v Ríme a samotný Metod sa stal moravským biskupom poslaným priamo od pápeža. Stal sa teda predĺženou rukou rímskeho pápežského dvora. Vrátil sa na Moravu, kde tvrdo bojoval za slovanskú liturgiu až do svojej smrti v roku 885. Jeho smrťou tento boj končí v prospech latinského kléru.

Pápež Hadrián sa chopil šance získať vplyv na Morave oveľa ochotnejšie ako jeho predchodca. Z pohľadu Byzancie bola misia úplným krachom, no Rastislavov zámer sa napriek tomu podaril.

Na záver

Ako som už vysvetlil na začiatku: Cieľom tohto článku vôbec nebolo zľahčovanie zjavného kultúrneho významu misie Konštantína a Metoda, avšak na základe dejinného bádania vieme, že pravé dôvody vyslania byzantskej misie na Veľkú Moravu boli vo svojej podstate čisto politické – a práve toto bolo hlavným predmetom môjho zamyslenia. Udalosti sa odohrávali v konkrétnej dobe a nech je kultúrny význam akokoľvek úžasný, všetko sa točilo okolo politickej situácie a mocenského zápasu medzi vtedajšími panovníkmi a východnou a západnou cirkvou. Nie každý si uvedomuje – so všetkým, čo k tomu patrí – že Konštantín a Metod boli Byzantínci! Na Veľkej Morave vyučovali byzantskú teológiu a na bohoslužbách používali byzantskú liturgiu Jána Zlatoústeho. Nech boli akokoľvek vzdelaní a nech prezentovali akúkoľvek vieru, boli v podstate len figúrkami v rukách byzantskej cisárskej moci a jej politických záujmov.