Duchovný rast podľa apoštola Jána

Ján hovorí o dieťatkách, deťoch, mládencoch a otcoch

Ľudia v cirkvi občas radi posudzujú rôznych svojich bratov a sestry a hodnotia mieru ich duchovnosti a kvalitu kresťanského života. O niekom sa povie, že je veľký Boží muž, iný má malú vieru, ďalší je horlivým bratom a niekto je ešte neupevnený a nestály. Apoštol Ján vo svojom prvom liste píše kresťanom a priamo oslovuje rôzne skupiny medzi nimi. Ako ich nazýva a koho tieto skupiny predstavujú vám osvetlíme v nasledujúcom článku.

„Píšem vám, dieťatká, že sú vám odpustené hriechy pre jeho meno. Píšem vám, otcovia, že ste poznali toho, ktorý je od počiatku. Píšem vám, mládenci, že ste zvíťazili nad tým zlým. Píšem vám, deti, že ste poznali Otca. Písal som vám, otcovia, že ste poznali toho, ktorý je od počiatku. Písal som vám, mládenci, že ste silní, a že slovo Božie zostáva vo vás, a zvíťazili ste nad tým zlým.“ (1J 2,12-14)

Na prvý zbežný pohľad tu Ján hovorí o troch kategóriách či vývojových etapách ľudí – o deťoch, dospievajúcich ľuďoch a dospelých rodičoch. Pri bližšom skúmaní textu a najmä gréckeho originálu zistíme, že sa jedná o štyri skupiny kresťanov – štyri fázy kresťanského života. Ján hovorí o dieťatkách, deťoch, mládencoch a otcoch.

Dieťatká

Pri zbežnom čítaní nám táto kategória trocha splýva s kategóriou nasledujúcou – s deťmi. Niektoré preklady, napríklad evanjelický či ekumenický, skutočne v 12. verši rovnako ako v 14. uvádzajú slovo deti. Grécke slovo nachádzajúce sa v originálnom texte v 12. verši je teknion a predstavuje maličké dieťa, novorodeniatko. V 14. verši je slovo paidion, dieťa, ktorého význam si rozoberieme pri nasledujúcej kategórii.

Prvými, ku ktorým sa apoštol Ján prihovára, sú duchovné novorodeniatka – tí ktorí sa práve obrátili. Pripomína im kľúčovú pravdu: pre meno Ježiša Krista sú im odpustené hriechy. Práve ťažoba hriechu, veľkosť Božej lásky a možnosť pokánia sú veličinami, ktoré človeka privedú k obráteniu, odovzdaniu života Kristovi a k novému narodeniu. Na základe počutia evanjelia sa v človeku zrodí viera v Záchrancu Ježiša Krista, ktorú vyzná svojimi ústami, urobí Krista svojím Pánom a v jeho duchu sa zrodí nový život. Takýto človek je duchovným novorodencom.

Pre novoobráteného kresťana je veľmi dôležité, aby vedel a zažíval, že má odpustené hriechy. Víťazstvo nad pocitmi viny a zahanbenia pred Bohom, je asi najväčším pocitom úľavy, ktorý môže hriešna ľudská bytosť zažiť. Z človeka odsúdeného do pekla sa stáva Božie dieťa. Dávid hovorí v 32. žalme: „Blahoslavený (dosl. šťastný) je ten, komu je odpustené prestúpenie, ktorého hriech je prikrytý!“

Častou taktikou, ktorú diabol používa proti veriacim, je práve obvinenie. Nie nadarmo ho Biblia nazýva „žalobcom našich bratov“. (Zj 12,10) Iracionálne pocity viny a zatratenia, ktoré občas prichádzajú do životov veriacich ľudí, sú jeho dielom. Človek, ktorý sa ešte len nedávno znovuzrodil, niekedy ťažko rozpozná rozdiel medzi diablovým obviňovaním a dielom Svätého Ducha, ktorý nás usvedčuje z hriechu a chce dosiahnuť toho, aby sme robili pokánie. Keď človeka obviní diabol, zväčša sa jedná o intenzívny pocit viny a odsúdenia, často bezdôvodný, iracionálny a bez akéhokoľvek východiska. Dielo Svätého Ducha je celkom iné. Keď chce priviesť človeka k pokániu, veľmi konkrétne mu odhalí, čo je v jeho živote v neporiadku, a uschopní ho zmeniť zmýšľanie, oľutovať hriech a napraviť svoj život. Výsledkom diablovho pôsobenia je zúfalstvo a depresia. Výsledkom usvedčujúceho pôsobenia Svätého Ducha, po ktorom nasleduje pokánie, je vždy spravodlivosť, pokoj a radosť.

Novoobrátený kresťan teda potrebuje do svojho srdca vpísať tú veľkú pravdu, že jeho hriechy boli odpustené pre meno Ježiša Krista, ktoré nad sebou vyznal, do ktorého sa pokrstil (Mt 29,19), a ktorým sa ako kresťan – tj. kristovec nazýva.

Apoštol Ján v súvislosti s dieťatkami a duchovnými novorodeniatkami na záver svojho listu spomína ešte jednu veľmi dôležitú vec: „Dieťatká, chráňte sa modiel!“ (1J 5,12) Ján ako keby sa po napísaní epištoly ešte rozpamätal, že chce dieťatkám pripomenúť ešte niečo. Ľudská nábožnosť vedie človeka k formám uctievania Boha, ktoré sú preňho neprijateľné. Aj v tomto sa prejavuje padlá ľudská prirodzenosť. Preto, keď sa človek obráti, treba mu zdôrazniť, že akékoľvek uctievanie sôch, či predmetov, typické pre tradičnú zbožnosť, je z pohľadu Písma a teda aj v Božích očiach neprijateľné.

Deti

Druhou skupinou a zároveň druhou vývinovou etapou v živote kresťana, ktorú Ján vo svojom liste oslovuje, sú deti, grécky paidia. Paidion je staršie dieťa, ktoré už je vychovávateľné. Mimochodom moderné slovo pedagogika je odvodené od gréckeho výrazu paidion, dieťa.

Keď sa z duchovného novorodeniatka stane dieťa, ktoré nadobudne istú mieru samostatnosti, je pre neho dôležité, aby začalo žiť duchovným životom a nestalo sa iba náboženským človekom, ktorý síce nasleduje tradície, ale nemá vzťah s Bohom. Ján deťom píše: „Spoznali ste Otca.“ Poznanie Otca je kľúčom k ozajstnému kresťanskému životu. Toto poznanie posúva Božie dieťa za hranicu vedomia, že mu boli odpustené hriechy, k osobnému vzťahu s Nebeským Otcom. Podľa Písma je osobné poznanie Boha podstatou večného života: „A to je ten večný život, aby znali teba, toho jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (J 17,3) Otec má o svoje dieťa záujem, je dobrý, vychováva ho a pripravil pre neho svoj dobrý plán, svoju „dobrú, ľúbu a dokonalú vôľu“. (R 12,2)

To, že je Boh naším Otcom, nám vo vzťahu k Nemu dáva výsadné postavenie. Boh pre nás už nie je „iba“ Stvoriteľ sveta a tá najväčšia autorita vo vesmíre, ale Otec, ktorý nás prijal do vlastnej rodiny. Pre kresťana, ktorý sa nachádza vo fáze duchovného detstva je dôležité, aby si uvedomoval Božiu otcovskú lásku spolu s nárokmi, ktoré má Otec na jeho život, a aby sa podobne ako prirodzené ľudské deti učil poslušnosti, vernosti a zodpovednosti. Dieťaťu je stále k dispozícii Otcova pomocná ruka, Jeho vedenie, usmernenie a zaopatrenie. Aj keď kresťan „vyrastie“ z obdobia duchovného detstva, stále mu zostáva toto fantastické postavenie: môže sa nazývať Božím synom alebo dcérou. (J 1,12-13)

Mládenci

Tak, ako dieťa rastie, stáva sa čoraz samostatnejším. K tomu, aby prežilo, už nepotrebuje toľko Božej nadprirodzenej milosti a pomoci od starších súrodencov, ale očakáva sa od neho, že sa naučí stáť na vlastných nohách. Prvá vec, ktorú Ján mládencom (duchovným „tínedžerom“, po grécky neaniskoi) píše, je to, že „zvíťazili nad tým Zlým“. Dospievajúci kresťan sa pomaly dostáva do oblasti konfrontácie s tým Zlým a potrebuje sa naučiť obstáť v duchovnom boji. Potrebuje si obliecť „plnú Božiu zbroj“ (Ef 6,10-18), aby mohol obstáť proti diablovým útokom, ale nielen to – diabla treba systematicky porážať. Výrok „zvíťazili ste nad tým Zlým“ neznamená, že sa mládenci Zlému iba ubránili, ale že ho aj premohli. Práve toto sa kresťania počas svojho duchovného dospievania potrebujú naučiť.

V nasledujúcom verši Ján mládencom slová o víťazstve opakuje s tým, že poukazuje na ďalšie dve skutočnosti, ktoré sú pre toto víťazstvo nepostrádateľné: „ste silní a Slovo Božie zostáva vo vás“. Tu opísaná sila, ktorá mládencov charakterizuje, nie je Božia moc (po grécky dynamis), ale fyzická sila či prirodzená sila osobnosti (po grécky ischys). Tak ako kresťan rastie, formujú sa v jeho osobnosti rôzne kvality. Keď Ján hovorí o sile mládencov, má na mysli rozhodnosť, odhodlanie, odvahu, pevnú vôľu a ďalšie kvality, ktoré pomáhajú veriacim obstáť v skúškach a premáhať Zlého.

Všetky fázy duchovného rastu súvisia s poznaním Boha

Rovnako ako prirodzenú silu, potrebujú mládenci tiež nadprirodzené Božie pôsobenie vo svojom živote. K tomu dochádza dvojakým spôsobom: priamym Božím dotykom prostredníctvom Svätého Ducha a, ako tu Ján zmieňuje, skrze Božie Slovo, ktoré prebýva vo vnútri duchovného mládenca. Skutočnosť, že Slovo dokáže pomôcť mladému človeku v boji so Zlým, poznal už autor 119. Žalmu, ktorý v 9. verši hovorí: „Čím očistí mládenec svoju stezku? Tým, že sa bude chovať podľa tvojho slova.“ Pre víťazstvo nad pokušením je pre duchovne aj telesne mladého človeka dôležité, aby poznal Božie Slovo a uložil si ho do srdca. V tejto súvislosti platí aj výrok apoštola Pavla v liste Rímskym o tom, že viera pochádza z počutia Božieho Slova. (R 10,17) Pravidelné počúvanie Slova, ktoré káže Bohom poslaný služobník (pastor či kazateľ), je podmienkou pre duchovný rast, vnútornú silu a víťazstvo v boji proti Zlému.

Otcovia

Od počiatku stvorenia je Božou vôľou, aby sa človek podobal Bohu – aby bol „na jeho obraz“. Aj preto je poslednou fázou duchovného rastu otcovstvo. Tak ako je Boh naším Otcom, chce aby sme aj my dorástli do tejto kvality. Otcovstvo nie je biologická záležitosť, ide o duchovnú kvalitu. Mladý muž sa otcom nestáva splodením potomka, ale prevzatím zodpovednosti za jeho život a výchovu. Pre otcovstvo je charakteristickou nesebecká, sebaobetujúca sa láska. Zdrojom ozajstného otcovstva je nebeský Otec, preto je bez osobného poznania Boha prakticky nemožné stať sa otcom podľa biblických kritérií.

„Píšem vám, otcovia, že ste poznali toho, ktorý je od počiatku,“ tak znejú Jánove slová. Všimnime si, že všetky fázy duchovného rastu nejakým spôsobom súvisia s poznaním Boha. Novorodeniatko spozná Boha ako toho, ktorý odpúšťa hriechy. Dieťa spozná Otca. Mládenec spoznáva Božie Slovo a čerpá z neho silu k víťazstvu. K otcovstvu zasa vedie nový a najhlbší spôsob spoznania Boha. Už sa netýka iba osobitých čŕt Jeho charakteru, ale hĺbky a majestátu Jeho božstva. Ten, ktorý je od počiatku sa dáva spoznávať ľuďom a z blízkeho vzťahu s ním vyrastá schopnosť človeka byť otcom.

Pre budovanie vzťahu s Bohom neexistujú žiadne zaručené metódy. Ide o individuálne hľadanie jeho tváre a prítomnosti skrze modlitbu, pôst, čítanie Slova, spoločné aj individuálne uctievanie. Výsledkom tohto rastúceho spoločenstva s Bohom je premena človeka smerom k Božiemu charakteru. Apoštol Pavol o tomto procese píše, že je „v nás vypodobňovaný Kristus“. (Gal 4,19) Otcovstvo sa v živote človeka prejaví v dvoch oblastiach: v jeho vlastnostiach a v ovocí. Kresťan, ktorý sa stane otcom (týka sa to samozrejme aj sestier), vo svojom živote odzrkadľuje charakteristiky otcovstva a vie vychovávať svoje fyzické aj duchovné deti.

Cieľom tejto krátkej štúdie nebolo „rozškatuľkovať“ Boží ľud, ale povzbudiť všetkých k hľadaniu Boha, k pestovaniu spoločenstva so Svätým Duchom. Od týchto vecí záleží, či sa naša viera nestane iba formálnou zbožnosťou a zachová si svoju autenticitu a prebudenecký charakter. Vtedy sa budeme vedieť stať otcami ďalšej generácie veriacich a Božie dielo v našom národe bude aj naďalej napredovať. Voľba je na každom z nás.