Je čas iba fyzikálna veličina?

Čas v našom materiálnom bytí hrá dôležitú úlohu

Žijeme, hýbeme sa v tomto priestore a čas je naším meradlom čo sa týka priebehu a postupnosti udalostí. Najviac ho však asi vnímame pohľadom do rodného listu alebo kalendára, pohľadom na dospievajúce deti alebo odchádzajúcich rodičov, príbuzných či známych. Čo je to čas?!

Pre mnohých je to nepodstatná a nezaujímavá otázka. Hovorí sa, že čas letí, že čas plynie ako voda. Pre vedeckých pracovníkov je čas jednou z fyzikálnych veličín. Čas, ako fyzikálnu veličinu, môžeme merať, máme preň jednotku; časový interval môže byť dlhší alebo kratší. Ale čo je to čas?

Trojrozmernosť priestoru, v ktorom existujeme, je hmatateľná. Predmety majú svoju dĺžku, šírku a výšku, môžeme ich vidieť a môžeme ich ohmatať. Pre priestor máme zmyslové orgány. Ale všetko to čo vidíme a môžeme ohmatať, existuje v čase, ktorý pre naše zmyslové poznanie je sprostredkovaný len nepriamo, lebo nie je v nás žiadny receptor (zmyslový orgán) na registráciu a vnímanie času tak, ako je to s vnímaním priestoru. Pritom priestor a čas sú v takom vzájomnom vzťahu, že pre nás jedno bez druhého nemôže existovať, lebo existujeme (súčasne) v čase a v priestore. V odbornej terminológii sa používa pojem časopriestor, čím sa zdôrazňuje neoddeliteľnosť času a priestoru.

Čas sa prejavuje a meriame ho cez periodický pohyb hmoty. Odmyslime si (odoberme) periodický pohyb hmoty a čas ako fyzikálna veličina stráca zmysel. Vieme merať prejavy času, a to cez opakujúci sa pohyb hmoty, ale čo samotný čas je, to nevieme. Nepoznáme podstatu času z hľadiska vedy. A napriek tomu, čas v našom materiálnom bytí hrá dôležitú úlohu.

Tak ako všetko viditeľné aj neviditeľné bolo stvorené, tak boli stvorené aj čas a aj priestor. O tejto udalosti veda výpoveď nedáva, lebo principiálne ani výpoveď dať nemôže. Veda o počiatkoch existencie tohto sveta výpoveď nedáva, lebo na otázku čo bolo na počiatku, veda odpovedať nevie. Príčina je v tom, že je to za hranicami jej možností. Je to v tom, že sa pýtame: Prečo sú veci také, aké sú? A na takéto otázky veda odpovedať nevie, lebo, ako sme už povedali, je to za hranicami jej možností. O tom, čo bolo na počiatku a ako to bolo na počiatku, hovorí Biblia – Božie zapísané autentické slovo. Pre odpovede, ako bolo a čo bolo na počiatku, sa preto musíme obrátiť na Bibliu.

Tak ako všetko viditeľné aj neviditeľné bolo stvorené, tak boli stvorené aj čas a aj priestor.

Veda vie akými zákonitosťami sa riadia procesy prebiehajúce v materiálnom svete, ale nevie odpovedať na otázku, prečo sú prírodné zákony také, aké sú a prečo sa uplatňujú práve také zákonitosti, aké poznáme. Veda nevie odpovedať, prečo existujeme v čase a v priestore, vie len povedať, že existujeme v čase a v priestore. Nevie odpovedať odkiaľ je čas a priestor a prečo sú čas a priestor také, ako ich poznáme. Vie len povedať, že existuje čas a priestor a vie popísať ich vlastnosti. Vie povedať, že pomocou času zoraďujeme udalosti, že čas hovorí o následnosti udalostí, o príčine a dôsledku. Vzhľadom na čas hovoríme o minulosti, prítomnosti a budúcnosti, ale veda nevie vysvetliť podstatu času, a nech je to akokoľvek podivné, veda nám okrem odpovede, že čas je fyzikálna veličina, inú odpoveď ani dať nevie.

Boh je stvoriteľom času a priestoru, hmotnosti (látky), energie a je aj autorom prírodných zákonov (teda aj fyzikálnych veličín), ktorými sa riadia procesy tohto materiálneho sveta existujúceho v priestore a v čase: „A Boh riekol: Nech sú svetlá na nebeskej oblohe, aby delili deň od noci, a budú na znamenia, na určité časy, na dni a na roky.“ (Genezis 1,14)

Keď si zalistujeme v Biblii, veľmi rýchlo tam objavíme pojem, ktorý sa vo vedeckej terminológii nevyskytuje. Je to pojem: večnosť. A tiež pomerne rýchlo môžeme z Biblie porozumieť, že čas súvisí s večnosťou, že tieto pojmy sú vo vzťahu, spolu súvisia a navzájom sa nejako dopĺňajú. A ak porozumieme pojmu večnosť, pomôže nám to porozumieť aj tomu, čo je čas.

K pojmu večnosť asi najbližším vedeckým termínom je matematický pojem nekonečnosť v čase alebo bezčasovosť. Niekedy sa pod večnosťou rozumie nekonečne dlhé obdobie. Nie je to ale presné a správne. To je „sčasovanie“ večnosti, vysvetľovanie večnosti pomocou času. Večnosť sa od času líši svojou podstatou. Biblia nazýva večnosťou „miesto“ alebo „oblasť“, kde prebýva Boh (Izaiáš 57,15) a Boh je nazvaný večným Bohom (Genezis 21,33, Izaiáš 40,28, Žalm 90,2 a iné).

Keď Biblia hovorí o Bohu a Jeho prebývaní, tak používa aj pojem nebesia (alebo nebo). Slovom nebesia sa však označujú rôzne oblasti či skutočnosti. Môže sa tým myslieť vzduch, ktorý je tesne nad povrchom zeme, alebo tá časť zemskej atmosféry, v ktorej sa nachádzajú oblaky. Môže sa tým myslieť vesmír, kozmický priestor, ktorý je nad zemskou atmosférou. Alebo sa nebesami (nebom) myslí „miesto“, kde kraľuje Boh a kde sa dokonale napĺňa Jeho vôľa (pozri článok: Branislav Mičieta „Nebesia, kde je náš Otec a ich vzťah k zemi“, Solas číslo 7, leto 2010, str. 24-28, http://casopis.solas.sk).

Iný pohľad na to čo sú nebesia dáva Genezis 1,1 „Na počiatku stvoril Boh nebesia a zem“. Tu sa uvádza, že nebesia boli stvorené. Je to teda stvorená „oblasť“ a je stvorená spolu so zemou. V tomto verši (Genezis 1,1) sa pod slovom nebesia rozumie niečo, čo bolo stvorené, že nebesia boli do svojej existencie uvedené aktom stvorenia.

Nebesia ako „oblasť (miesto)“, kde prebýva Boh, je len jeden z možných významov tohto slova na rozdiel od slova večnosť, ktoré má v Biblii len jeden význam, a to ten, že označuje nestvorený spôsob prebývania (existencie) večného Boha. Preto, keď v tejto úvahe o čase máme na mysli „miesto prebývania“ Boha a spôsob Jeho existencie, tak používame slovo „večnosť“.

Večnosť – to je iná „oblasť“ a iný spôsob existencie na rozdiel od spôsobu, akým existujeme my. Je to spôsob existencie vlastný Bohu a zároveň „oblasť“, v ktorej Boh prebýva, v ktorej má svoje bytie. Je to reálny a existujúci spôsob existencie. Bohu je večnosť vlastnou prirodzenosťou. Boh sa Mojžišovi predstavil ako „Som“. Boh je vždy „Som“. Pravý Boh je Jediný, v ktorom je minulosť, prítomnosť a budúcnosť spojená do jednej večnej existencie. Večnosť teda neznamená bezčasovosť alebo nekonečné trvanie času, ale je to Božia prirodzená vlastnosť a spôsob existencie Boha. Je to nestvorená „oblasť“, v ktorej existuje Boh. Večnosť je nestvorená „oblasť“ a nestvorený, ale reálny spôsob existencie.

Boh tvoril z večnosti. Aktom stvorenia Boh z tejto „oblasti“ – z večnosti – uviedol do existencie tento materiálny svet v spôsobe trojrozmerného priestoru a času tak, ako čas vnímame – v spôsobe minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Biblia rovnako ďalej zjavuje, že Boh tento svet, ktorý uviedol do existencie, aj raz ukončí. Tak, ako čas pred stvorením neexistoval, tak čas raz aj prestane. Čas je neoddeliteľne spojený s týmto prítomným vesmírom a s jeho existenciou. Čas s týmto svetom – vesmírom – začal existovať a spolu s ním aj zanikne a času viac nebude.

Boh sám uviedol čas a jedine On sám má moc čas „zastaviť“, ukončiť. Zjavenie 10,5-6: „A anjel, ... pozdvihol svoju pravú ruku k nebu a prisahal na živého na veky vekov, ktorý stvoril nebo i to, čo je v ňom, a zem i to, čo je na nej, a more i to, čo je v ňom, že už viac nebude času,...“

Zatiaľ všetko stvorenstvo, všetko jestvujúce materiálne, je spojené s časom – existuje v čase. Tak ako aj my ľudia sme stvorené bytosti, tak sme aj spojení s časom a nemáme žiadnu možnosť času uniknúť, zastaviť ho alebo zmeniť jeho plynutie. Biblia nám ale zjavuje, že raz čas bude ukončený: viac času nebude.

Čas je spôsob našej materiálnej existencie a večnosť je spôsob duchovnej existencie.

Medzi biblickými učiteľmi a vykladačmi Písma jestvuje taký výklad prehlásenia anjela „viac nebude času“ zo Zjavenia 10,5-6, že toto neznamená skutočnosť, že by čas prestal existovať, a to v zmysle, že by táto fyzikálna veličina zanikla, ale to vraj znamená, že už nebude viac príležitosť/príležitostí, už nebude viac možnosť niečo urobiť, alebo uveriť a pod. Pre toto svoje tvrdenie uvádzajú nasledovné argumenty:

a.) Písmo hovorí o udalostiach pred Božím trónom, takže odtiaľ sa dá vyrozumieť, že čas existuje aj tam, lebo v popise udalostí vidia časovú následnosť. Napríklad v knihe Zjavenia Jána 5,1-10 sú popísané udalosti v čase – niektoré ako minulosť, iné ako prítomnosť a iné ako budúcnosť. Rovnako aj iné udalosti v knihe Zjavenia sú opisované v čase ako minulosť, prítomnosť a budúcnosť.

b.) V knihe Zjavenia Jána 22,2 je uvedené, že „z jednej i z druhej strany rieky bolo drevo života, ktoré rodí dvanástoré ovocie a vydáva svoje ovocie každý mesiac“. Tu je napísané, že „vydáva ovocie každý mesiac“, teda je tu poukázané na časové obdobie a meranie času, a že keď sa čas meria, musí čas aj existovať.

c. ) A iné miesta.

S takýmto výkladom a vysvetlením sa nestotožňujem a som presvedčený, že keď tieto verše zo Zjavenia 10,5-6 hovoria o tom, že „viac nebude času“, tak znamenajú doslovne to, čo hovoria, teda, že čas zanikne. Čas ako fyzikálna veličina zanikne, nebude ho viac. Pre toto tvrdenie mám a uvádzam nasledovné argumenty:

1. Náš Boh chce, aby sme mu rozumeli, a preto v Písme sa k nám prihovára spôsobom a takou rečou, takým jazykom, aby sme Mu rozumeli. Do toho patrí aj popis budúcich udalostí v knihe Zjavenia Jána, odpovedajúci popisu spôsobu existencie v čase, teda spôsobu, ktorý sme schopní pochopiť. To je dôvod, prečo sa v knihe Zjavenia zdá, že čas existuje aj na novej zemi a v novom Jeruzaleme.

2. Sme bytosti stvorené tak, že existujeme v čase (a v priestore) a s iným spôsobom existencie nemáme skúsenosti, a preto si ani iný spôsob našej existencie nevieme predstaviť a ani ho pripustiť. Ale to nijako neznamená a nijako nevylučuje, že by iná existencia nebola pre nás možná. Ako sme už uviedli, Boh má iný spôsob existencie – teda Písmo jeden spôsob existencie odkrýva/zjavuje. To, že nepoznáme a nevieme si predstaviť iný spôsob existencie ako existenciu v priestore a v čase, svedčí len o našej obmedzenosti a ohraničenosti ako v poznaní, tak aj v spôsobe existencie (v skúsenosti). To vedie k ďalšiemu protiargumentu.

3. Čas pre nás znamená usporiadanie priebehu udalostí do udalostí minulých, prítomných a budúcich. V terajšom spôsobe každú udalosť chápeme buď ako udalosť minulú, alebo práve prebiehajúcu (prítomnú), alebo udalosť budúcu. To ale neznamená, že nutne existuje len takýto priebeh a takéto vnímanie a chápanie súvislostí medzi udalosťami – teda usporiadanie (zoraďovanie) udalostí do udalostí minulých, prítomných a budúcich. Inými slovami: Spôsob našej skúsenosti v tom, že udalosti radíme do spôsobu: minulosť, prítomnosť, budúcnosť neznamená, že toto je jediný možný spôsob popisu/radenia/usporiadania udalostí – usporiadanie (zoraďovanie) podľa času. Oprávnene môžeme predpokladať, pripustiť a očakávať, že v inom spôsobe existencie (vo večnosti) bude aj iný spôsob radenia a vnímania udalostí. Písmo odkrýva a naznačuje, že na novej zemi a po tom, ako dostaneme oslávené telá, to bude inak, ako veci a našu existenciu poznáme teraz.

4. Priestor a čas sú podstatou našej existencie, ale nie sú podstatou existencie Boha. Písmo v Zjavení 21,3 uvádza, že Boh so svojím ľudom bude spolu a budú spolu bývať v novom Jeruzaleme. Inými slovami: Keď Boh, podľa Písma, bude bývať spolu so svojím ľudom, tak spôsob existencie Jeho ľudu musí byť taký, aký je spôsob existencie Boha, a Božia existencia je existencia bez času. Preto som presvedčený a teda tvrdím, že čas v novom nebi a na novej zemi už nie je, času tam už nebude. Rozumiem tomuto tak, že Boh nezmení spôsob svojej existencie, lebo Písmo všade o ňom dáva výpoveď, že sa nemení, teda nemení ani spôsob svojej existencie. Preto musí zmeniť spôsob našej existencie – a veď práve to očakávame! Očakávame, napríklad, že dostaneme nové, oslávené, iné telá! Pozri 1. list Korintským 15. kapitolu.

Medzi našou budúcou existenciou a našou svätosťou vidím paralelu: Boh je svätý – to je jedna Jeho podstatná vlastnosť, jedna Jeho podstata. Svätosť je vo svojom základnom zmysle výrazom Jeho bytia (Jeho existencie). Svätosť je niečo, čo nie je ani ľudské a nie je ani pozemské. Pochádza úplne z inej sféry. Svätý Boh je Boh, ktorý je odlíšený a oddelený od svojho stvorenia. Ľudstvo od svojho pádu žije v padlom svete a nie je sväté. Boh ale túži mať s nami spoločenstvo. On sa však nemôže stať menej svätým ani kvôli spoločenstvu s nami, preto sa my musíme stať svätými – túto svätosť veriacim zaistila smrť Ježiša Krista. V takomto zmysle vidím aj budúcu existenciu tých, ktorí sú nové stvorenia v Kristu Ježišovi: Budú mať inú ako terajšiu existenciu. Budú mať spôsob existencie vlastný existencii Boha, lebo budú spolu s ním prebývať – a to je existencia, kde niet času. Tak, ako zaistil, aby sa veriaci (znovuzrodení, spasení) stali takými svätými ako je On (3. Mojžišova 11,34; 1. Petrov 1,16), tak spaseným zaistí na novej zemi aj nový spôsob existencie, aby mohli spolu prebývať.

Okrem iného: Tí, ktorí sú nové stvorenie v Kristovi, budú s Ním večne existovať. Ak by čas existoval aj vo večnosti, znamenalo by to, že večnosť je možné zmerať – a ak by večnosť bolo možné merať, a tým aj zmerať (v zmysle času), nie je to už večnosť, ale ohraničenosť a obmedzenosť v čase. Bolo by to opäť len „sčasovanie“ večnosti. Povedané matematickou rečou: znamenalo by to pomeranie nekonečnosti, čo je logický nezmysel obsahujúci vnútorné protirečenie („protimluv“).

5. Predchádzajúci argument môžeme povedať aj iným spôsobom. Poviem ho vo vedeckej terminológii z pohľadu logiky príčiny a dôsledku: Boh je pôvodcom – príčinou všetkého toho, čo je stvorené. Stvoril aj čas – stvoril existenciu v čase. V tomto pohľade (v tejto úvahe) Boh je príčinou a čas je dôsledkom. Ak by čas ešte existoval aj na novej zemi a Boh tam podľa Zjavenia 21,3 bude bývať so svojím ľudom, potom by to znamenalo, že príčina a dôsledok by boli tej istej podstaty, tej istej kvality. To je ale z hľadiska logiky a vedeckého chápania príčiny a dôsledku vylúčené. Napríklad: Zrýchlený pohyb telesa je vypôsobený/vyvolaný silou. Sila je príčina, zrýchlený pohyb telesa je dôsledok. Ale pôsobiaca sila (príčina) a zrýchlený pohyb telesa (dôsledok) sú dve kvalitatívne odlišné veci. Sila a zrýchlenie (zrýchlenie charakterizuje/popisuje zrýchlený pohyb) sú dve kvalitatívne odlišné fyzikálne veličiny.  

Ak by čas ešte existoval aj na novej zemi, Boh by mal byť pod časom (podriadený času, existovať v čase), teda pod tým, čo sám stvoril – a to je úplne nelogické a vylúčené! Večný Boh, ktorého podstatou je existencia vo večnosti (existujúci spôsobom večnosti), by potom na novej zemi mal existovať spôsobom, ktorý On sám stvoril. Boh nemôže existovať spôsobom v čase, lebo to je ním stvorený spôsob existencie. Inými slovami: Príčina a dôsledok by boli svojím spôsobom stotožnené. Alebo: Ak by na novej zemi mal existovať čas, Boh by musel existovať spôsobom, ktorý sám stvoril, alebo by musel zmeniť svoj spôsob existencie a existovať v čase – a to je proti výpovedi Písma o nemennosti nášho Boha a o spôsobe jeho existencie. Oboje je jednoducho nemožné!

6. Už sme povedali, že čas vnímame cez periodický pohyb hmoty. V Genezis 1,14  je uvedené, že Boh dal svetlá na oblohu na znamenia, na určité časy, na dni a na roky. Časové intervaly: rok, mesiac, týždeň a deň sú odvodené priamo od periodického pohybu nebeských telies Slnka a Mesiaca. Kniha Zjavenia 21,23 uvádza, že nový, svätý Jeruzalem (Zjavenie Jána 21,10) už nepotrebuje ani Slnka, ani Mesiaca, aby svietili v ňom, lebo „sláva Božia ho osvecuje, a jeho sviecou je Baránok“ (Zjavenie 21,23). Toto opäť vedie k záveru, že v novom, svätom Jeruzaleme, teda na novej zemi, nebude čas, lebo tam nebudú telesá, ktoré vymeriavali časové obdobia a bez nich nevieme určiť čas, nevieme určiť deň, týždeň, mesiac a rok. Nebude tam meranie času a to, že nebude meranie času, poukazuje tiež na to, že času tam nebude. A nebude tam ani noci (Zjavenie 21,25). Noc je časové obdobie a nebude jej (!) – aj toto podporuje tvrdenie, že času viac nebude. Ak by aj na novej zemi existoval čas, museli by tam byť aj Mesiac a aj Slnko a to by ale znamenalo aj to, že Stvoriteľ Boh by mal ten istý spôsob existencie ako ním stvorené veci – čo je opäť jednak v rozpore s výpoveďou Písma a tiež, že je to jednoducho nemožné z hľadiska logiky príčiny a dôsledku. Znamenalo by to ešte aj to, že by sme nemali ako určovať časový interval dňa, mesiaca a roka. Toto miesto (Zjavenie 21,25) ďalej skutočne ukazuje na iný spôsob existencie ako je náš terajší spôsob, teda ukazuje na spôsob existencie bez času.

Ale čas neprestane raz existovať len ako taký, ale čas pre nás prestane existovať aj ako pre jednotlivcov. Každý z nás raz prekročí hranicu medzi časom a večnosťou. Každý z nás prestúpi z existencie v čase do existencie vo večnosti bez ohľadu na to, či už došlo k ukončeniu času ako takého. Každý z nás vykročí z jedného spôsobu existencie (z existencie v čase) do iného spôsobu existencie (do existencie vo večnosti) – a to sa pre každého udeje v okamihu jeho fyzickej smrti. V tomto okamžiku nehmotná zložka našej bytosti (naša duša) opustí svoju telesnú (materiálnu) schránku a odíde do večnosti.

Záverom by sme mohli zhrnúť, že čas a večnosť sú dva odlišné spôsoby existencie. Čas je spôsob našej materiálnej existencie a večnosť je spôsob duchovnej existencie. Čas je spôsob existencie stvoreného materiálneho bytia a spôsob existencie stvorených materiálnych bytostí. Čas je niečím, čo človek, pokiaľ vo svojom bytí existuje uprostred tohto sveta v čase a v priestore, nemôže plne pochopiť. Podľa svedectva Biblie čas, tak ako bol stvorený, raz bude aj ukončený a viac času nebude. Zatiaľ sú prítomné oba spôsoby existencie, ale raz spôsob existencie v čase zanikne. Nie je to vedecká odpoveď na otázku čo je čas, je to biblická odpoveď. Vedecká odpoveď na otázku čo je čas neexistuje, lebo odpoveď na ňu je za hranicami možností vedeckého poznania.

Zdroj:

http://drahoslav.solas.sk