Jeruzalem a Križiaci

27. novembra 1095 sa zhromaždili ľudia na koncile v Clermonte. Bol suchý jesenný deň. Mal prísť pápež a predniesť príhovor. Mnohí ani nevedeli, o čom bude pápež hovoriť. Povráva sa, že o Jeruzaleme. Ale ktovie... Po čase pápež naozaj prišiel. Urban II. vystúpil na stolec ako sebaistý muž. Začal príhovor. Ľudia so zvedavosťou načúvali, očakávali, čo sa bude diať. Po krátkom čase sa strhla vrava. Dav kričal, vrieskal a jediné, čo sa dalo počuť bolo Deus vult! Deus vult! Deus vult! Boh to chce! A začala prvá križiacka výprava.

Urban II. bol cieľavedomý muž a vynikajúci demagóg. Veľmi dobre vedel, ako získať srdcia ľudí. Slovami: „Hrozná zvesť sa šíri od brán Jeruzalema! Zlorečené plemeno vtrhlo do zeme Jeruzalema... Zahoďte všetky rozdiely... a vydajte sa na cestu k Božiemu hrobu!“ založil plameň nadšenia. Malo to však háčik. V skutočnosti nič nebolo tak, ako hovoril.

Neexistujú dôkazy o tom, že by sa krutosti, o ktorých rozprával, že sa dejú v Jeruzaleme, naozaj stali. Jeho výzva bola v skutočnosti odpoveďou na žiadosť Alexandra I., byzantského cisára, o posily voči Turkom, ktorí ohrozovali Konštantínopol.

A ešte niečo. Chcel zjednotiť cirkev. Cirkev, rozpadávajúca sa, hádajúca sa, neuznávajúca jeho autoritu. Toto bola realita, v ktorej žil. Tak prečo by sa nepostavil na čelo výpravy (duchovné čelo, fyzicky sa jej nezúčastnil), ktorá povedie celý svet? Kráľov, aj gréckej aj rímskej cirkvi? Prečo by neposilnil možnosť získať pre cirkev stratenú slávu?

Kríž a prvá výprava

Bojovníci si za symbol zvolili kríž, podľa ktorého sa nazvali križiakmi a začali budovať vojsko. Myslíte, že to bolo vojsko podobné profesionálnej armáde? Ani náhodou. 20 000 členov tvorili chudobní roľníci, remeselníci, ktorí utekali pred ťažkým životom, alebo boli sfanatizovaní mníchmi, ktorí robili nábor do križiackeho vojska.

Spolu sa jej zúčastnilo asi 300 tisíc ľudí. Viedol ju akýsi rytier Walter. Križiaci považovali za svoj neobmedzený majetok všetko a kade šli, páchali všetky možné zločiny. Násilím si vynucovali prechod cudzími krajinami. Všade plienili, lúpili, pálili a vraždili. Všade, i v Čechách, najmä v Prahe, sa vrhali na Židov, ktorých násilne krstili. Obyvateľstvo krajín, kadiaľ križiaci šli, si samozrejme bránilo svoj majetok. Napríklad uhorský kráľ Koloman vyháňal lúpežných križiakov ako dravú zver. Iná skupina takýchto „pútnikov“ bola zničená pri Nitre. Podobné veci sa stali v Bulharsku, aj v iných krajinách.

Až na jeseň v roku 1096 sa vypravili na východ usporiadané vojská, najmä Francúzi a Taliani, s vodcom Bohumírom, vojvodom z Bouillonu.

Sám Alexander I., byzantský cisár, ktorý si križiacke výpravy sám objednal, sa pseudovojakov zľakol. Nakŕmil ich (s plným bruchom sa ťažko bojuje) a obklopil svojou armádou. Bál sa, že aj jeho krajina pochodí ako ostatné. Teda boli neustále boje s lúpežnými križiakmi.

Do Antiochie sa vydali v roku 1099. Morálku však podkopávala úplavica, nekonečné obliehanie mesta a časté dezercie. Napokon sa po strašných útrapách a stratách podarilo zvíťaziť, ako to opísal slávny taliansky básnik Torquato Tasso vo svojej básni Oslobodený Jeruzalem. Turecký strážca, podplatený nemalou sumou, vpustil križiakov do mesta. Po ťažkých bojoch teda mesto 15. júla 1099 dobyli. S obyvateľmi nemali zľutovania. Vraždili, až kým sa ich kone nebrodili v krvi. Synagógy a mešity zapaľovali (aj s ľuďmi, ktorí sa skrývali dnu). Ako povedal historik Assa Brigs: „Bol to moment víťazstva, ktorý sa radšej nikdy nemal opakovať.“

Z dobytého územia zriadili križiaci Jeruzalemské kráľovstvo. Prvým panovníkom sa stal Bohumír Bouillonský, ktorý sám seba nenazýval kráľom, ale ochrancom Božieho hrobu. Pretože kresťanské panstvo stále muselo odrážať útoky nepriateľov, boli zriadené rytierske rády Templárov, Johanitov a nemeckých rytierov, ktorí mali bojovať proti moslimom a ošetrovať chorých pútnikov. Tieto rády udržovali styk križiakov s Európou. Tiež talianske mestá Benátky, Janov a Pisa sprostredkovali zásielky peňazí pre pútnikov. Bola to však len maska na zakrytie dobre vynášajúceho obchodu s týmito dobytými krajinami.

Druhá výprava

Ani po dobytí Jeruzalema však Turci neprestali obnovovať útoky na kresťanov. Keď dobyli Edessu, baštu Jeruzalemského kráľovstva a jeho hlavného mesta, podarilo sa pápežovi presvedčiť francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. a nemeckého cisára Konráda III., aby podnikli druhú výpravu. Zúčastnil sa jej aj český kráľ Vladislav.

Druhá výprava však skončila smutne: 70 000 ľudí bolo zavedených domorodcami do pustatín. Kto nezahynul hladom a chorobami, zomrel rukou Turkov. Vladislav sám do Jeruzalema nedošiel.

Tretia výprava

Do Európy prišla správa, že Jeruzalem padol do rúk sultána Saladina, a že Jeruzalemské kráľovstvo sa rozpadlo. Táto zvesť vyburcovala tretiu výpravu, ktorej sa zúčastnil starý nemecký cisár Henrich I., a aj české knieža Konrád Otto vyslal väčší zástup bojovníkov. Spočiatku sa im darilo dobre, ale tu sa stalo, že pri prechode rieky Selef cisár Henrich nechcel čakať, kým vojsko pomaly prejde rieku po moste a chcel ju prejsť na koni. Smädný kôň sklonil hlavu, aby sa napil, a cisár spadol do ľadovej vody. Hoci ho ihneď vytiahli, mŕtvica ukončila jeho život. Po ceste zahynulo aj české knieža. Zdesení Nemci sa väčšinou vrátili domov.

Medzitým sa do Izraela vybrali Angličania na čele s Richardom Levím Srdcom, Francúzi na čele s Filipom Augustom a menší počet križiakov pod vedením Filipa Rakúskeho.

Akkon bol dobytý, ale medzi vodcami križiakov vznikali hádky. Richard bol krásny muž, obrovskej sily, ale zúrivý a výbušný. Svojimi odvážnymi činmi sa stal tak hrozným, že turecké matky strašili svoje deti slovami: „Kráľ Richard ide.“ Richard však spôsobil nezdar tretej výpravy svojou vzdorovitosťou. Potupil vojvodu Leopolda, hodil jeho prápor do blata. Rakúšania a Nemci týmto činom odišli domov a Richard maril silu svojho vojska žabomyšími vojnami. Potom počul, že jeho brat Ján sa domáha anglického trónu, a tak sa aj on vracal domov. Na ceste však stroskotal jeho koráb a ledva - ledva si zachránil holý život. Urazený Leopold ho zajal a nepustil, kým nedostal 150.000 hrivien striebra.

Štvrtá výprava

Keďže Jeruzalem zostal v rukách Turkov, pápež Inocent III. vyhlásil novú výpravu, hoci sa už v Európe reptalo proti márnemu plytvaniu životov a majetku. No ale na jeho výzvu sa zhromaždilo značné množstvo šľachty, aj bežných ľudí z Talianska, Francúzska a Nemecka. Križiaci mali vyplávať z Benátok, ale nemali peniaze na prepravu. Benátski kupci im sľúbili, že ich prepravia, ak im dobyjú chorvátske mesto Zadar, ktoré vtedy patrilo Uhrom. Potom sa otočili na Carihrad na výzvu zosadeného kráľa Izáka II. Ten sa síce dostal znovu k trónu, ale mesto bolo vydrancované.

Z tejto výpravy mali najväčší profit Benátčania, ktorí dokonca ulúpili aj vráta carihradského chrámu a doniesli domov. Takto vzniklo Latinské cisárstvo, ktoré trvalo iba 57 rokov. Štvrtá výprava bola posledným výbuchom všeobecného nadšenia, ostatné už boli iniciatívou jednotlivých panovníkov, alebo zo sľubu z pokánia.

Detské križiacke výpravy

Po značných neúspechoch štvrtej výpravy pápež vyhlásil, že križiacke výpravy neuspeli, lebo ľudia, ktorí v nich bojovali, neboli dosť svätí a čistí pred Bohom. Tak sa rozhodol, že pošle detskú križiacku výpravu.

Celkovo boli tieto výpravy dve. Istý Francúz zoskupoval okolo seba chlapcov a dievčatká. Celkom ich zhromaždil 30 tisíc a viedol k moru. Dvaja vlastníci lodí v Marseille naložili deti na sedem korábov. Dva z nich sa po ceste stratili a deti z ďalších piatich predali za otrokov Turkom. Väčšina detí bola sexuálne zneužitá, zabitá, alebo odvedená do otroctva.

Druhá detská výprava bola z Nemecka, kde sa zhromaždilo 20 tisíc detí. Tie sa síce vrátili domov, ale 13 tisíc z nich po ceste zahynulo.

Piata a šiesta výprava

Piatu výpravu viedol cisár Henrich II. Bez bojov vymohol od sultána vydanie Jeruzalema, Nazaretu, Betlehema a iných miest. Ale východní kresťania boli nesvorní, hádali sa. Cisár s pápežom viedli neustále boje, a tak Turci opäť dobyli Jeruzalem a v Gaze množstvo kresťanov zabili. Tu sa francúzsky kráľ Ľudovít odhodlal k šiestej výprave. Vojsko však bolo vysilené a už v Egypte porazené. Kráľ bol s vojskom zajatý a prepustený za výkupné 800 tisíc dukátov.

Siedma výprava dopadla ešte horšie. Opäť ju podnikol francúzsky kráľ Ľudovít, ale už v Tunise sa vo vojsku objavili choroby, ktorým podľahol aj sám Ľudovít.

Prečo šli križiaci bojovať?

Zloženie križiakov bolo prekvapujúco pestré. Šľachtici, roľníci, remeselníci, starci, deti, manželky aj mníšky. Každý, kto prijal na seba kríž, na znamenie zúčastnenia sa výpravy, dosiahol odpustenie všetkých hriechov - odpustky. Dlžník nemusel zaplatiť ani akékoľvek dlhy, ktoré mal, nevoľník bol zbavený poddanstva, zločinec väzenia a trestov. Vy by ste odolali takejto ponuke?

Ani cesta do Svätej zeme nebola bez hriechu. Križiaci po ceste plienili (veď mali odpustené všetky hriechy, tak si to mohli dovoliť), pálili a vraždili. Vrhali sa na Židov, ktorých násilne krstili. Za najväčšiu ohavnosť týchto výprav považujem detské výpravy. Poslali nevinné deti na istú smrť. Ani infantilné a utopické odvolávanie sa na ich čistú vieru v tomto prípade nehrá nijakú rolu. Bol to odporný zločin.

Križiaci vo svetle dejín

Križiackych výprav bolo omnoho viac ako tých, ktoré sme si spomínali doteraz. Križiackou výpravou sa označovala každá výprava, v mene kríža, ktorých bolo neúrekom. Ktokoľvek, kto šiel bojovať s pápežovým požehnaním, dal na seba znak kríža a bol križiakom. Keďže stredovek bol pravým symbolom spojenia cirkevnej moci so svetskou, vždy, keď panovník chcel zaútočiť na nejakú krajinu, národ alebo skupinu obyvateľstva, prišiel k pápežovi, ktorý mu, ak mal dotyčný šťastie, poskytol dostatok ľudí na vykonanie jeho cieľov.

Všeobecne sa ale pri označení Križiacke výpravy myslia práve tie, ktoré prebiehali od roku 1095 po rok 1244, kedy sa križiaci snažili o oslobodenie Jeruzalema. Jedným z najzvláštnejších dobových fenoménov, vzniknutých pri výpravách, boli rytieri. Bojovníci za slobodu a pápeža však neboli takí, ako nám ich vykresľuje obdobie romantizmu. Na rozobratie tejto témy však rozsah tohto článku nestačí.

Hodnotenie

O negatívach a krutostiach výprav som sa zmienila vyššie. Tu by som chcela venovať pár riadkov pozitívam stretu civilizácií v Jeruzaleme. Talianski kupci bohatli a bohatli. Vzniklo bankovníctvo a existovala prvá sieť bankových obchodných staníc v križiackych štátoch. Od moslimov sa priniesli novinky: papier, sklenené zrkadlá, veterné mlyny, koberce, poštovné holuby, aj arabské číslice (v skutočnosti indické). Slová ako gáza, artičoky, baklažán, špenát, káva, či sirup pochádzajú z arabčiny.

Celkovo koniec výprav znamenal vytriezvenie z bláznivého sna. U bežných ľudí, ktorí cítili nadšenie pre výpravy, nastala nostalgia. Výstižne to vyjadruje táto dobová báseň. Predsa to len nie je tak, ako sme si predstavovali ...

Keď v krbe oheň zažiari,
a muža víno rozjarí,
hneď túži na kríž prisahať,
a do Svätej zeme kone hnať.
No s prvým ranným brieždením
ten sen sa v realitu premení...