Triezvosť je kľúčom k účinnej modlitbe

Málokto z ľudí pod pojmom triezvosť chápe poslušnosť voči Božiemu slovu

„Každú svoju starosť uhoďte na neho, lebo on sa stará o vás. Buďte triezvi a bdejte, lebo váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral, ktorému sa postavte na odpor, pevní vo viere, vediac, že vaše bratstvo inde po svete znáša tie isté utrpenia.“ (1Pt 5,7-9)

Apoštol Peter použil tieto pravdy aj na iných miestach Biblie, z ktorých vyplýva, že triezvosť je jednou zo základných podmienok vypočutia modlitieb.

„A všetkému sa priblížil koniec. Teda buďte rozumní a triezvi k modlitbám.“ (1Pt 4,7) Skôr, než nás Božie slovo vyzýva k triezvosti, pobáda nás k istej dôležitej veci: aby sme sa zbavili starostí. Vzťah s Ježišom Nazaretským môžeme využiť aj na to, že svoje starosti uvrhneme na Neho. Boh je schopný vziať na svoje plecia starosti celého sveta, a predsa sa pod ich tiažou nezosype tak ako my.

Triezvosť je nevyhnutná k tomu, aby sme rozpoznali svojho nepriateľa. Apoštol Peter nie náhodou pokračuje tým, že definuje nepriateľa: „... lebo váš protivník diabol...“

O diablovi je všeobecne známe, že je totožný so satanom – nepriateľom, ktorý sa pred pádom človeka do hriechu ešte ako Lucifer vzbúril voči všemohúcemu Bohu. Následne sa toto anjelské knieža zmenilo na hlavného odporcu Božieho diela, a na autora hriechu a zla. Vo vzbure ho nasledovalo množstvo duchovných bytostí. Po tom, čo boli zvrhnutí z neba, ustanovil duchovnú ríšu temna, a na nešťastie ľudstva sa aj zem stala dôležitou súčasťou ich vlády. Biblické kresťanstvo uznáva existenciu diabla, a boj proti nemu ako nevyhnutnú súčasť kresťanského života.

Stáva sa, že kresťanov, ktorí aktívne bojujú proti satanovi a jeho kráľovstvu, si pozorovatelia bez biblickej známosti neopodstatnene mýlia so satanistami. Satanisti diabla a jeho služobníkov, napríklad smrť alebo peklo, nemajú v nenávisti, ba práve naopak: ctia si ho ako boha a slúžia mu. Naopak, biblickí kresťania upriamujú svoje uctievanie k svojmu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi, a v plnej miere odmietajú satanovo kráľovstvo. Hlavným cieľom pozemskej služby a vykupiteľského diela Pána Ježiša Krista bola porážka diabla, smrti a pekla, čo sa aj uskutočnilo Jeho vzkriesením. A takto bolo umožnené človeku vstúpiť do vzťahu s Otcom. Nespaseného človeka oddeľujú od živého Boha nielen jeho vlastné hriechy, ale aj satanské duchovné sily.

Preto musel Ježiš popri vykúpení človeka z moci hriechu a jeho následkov, vyslobodiť ľudstvo aj z pekla, smrti a démonickej vlády. Víťazstvo Ježiša Krista je úplné a univerzálne. No plné uplatnenie tohoto víťazstva sa v tomto svete udeje až počas Jeho druhého príchodu na zem. Mesiášske víťazstvo nad satanovou ríšou sa v súčasnosti môže uskutočniť iba v životoch tých, ktorí skrze osobnú vieru prijmú Ježiša ako svojho Vykupiteľa, a na základe Božieho slova žijú v osobnom, úzkom vzťahu s Ním skrze Ducha Svätého. Na základe Novej zmluvy je spoločenstvo takýchto ľudí cirkvou, ktorú nepremôžu ani brány pekla. Veriaci hovoria o diablovi ako o premoženom nepriateľovi, ktorého porazil Ježiš Kristus skrze svoju obeť na kríži. Súčasný svet je v otroctve zlých duchovných bytostí. Biblický svetonázor nemá nič spoločné s postojmi a správaním satanistov, ktorí v skutočnosti zastupujú antikresťanstvo skrze to, že veria v každé protibiblické tvrdenie. Materialistické a iné svetské názory neprijímajú realitu nadprirodzena, a tak popierajú aj existenciu osoby diabla. Takýto postoj je zdanlivo racionálny a triezvy, no v skutočnosti je nesprávny, lebo berie na vedomie iba to, čo je uchopiteľné rozumom a rukolapne dokázateľné. A keďže Božie zjavené pravdy nezodpovedajú jeho požiadavkám, prijme z nich len to, čo dokáže pochopiť triezvym uvažovaním.

Žiaľ, málokto z ľudí pod pojmom triezvosť chápe poslušnosť voči Božiemu slovu, skôr ju chápe ako racionálny, primeraný životný štýl. Podľa apoštola Petra je jednou z dôležitých zložiek triezvosti to, že veriaci počítajú s existenciou diabla ako s úhlavným nepriateľom číslo jeden. Božie slovo hovorí, že diabol obchádza ako revúci lev, sliedi a hľadá kresťanov, ktorým by mohol vziať kresťanskú identitu, olúpiť ich a odtrhnúť od milosti Ježiša Krista. Triezvosť je podstatným momentom aj v modlitbe. Účinne sa dokážeme modliť iba vtedy, ak si zachováme orientačnú schopnosť, je nám jasná vlastná pozícia a možnosti, a všetko reálne zvážime.

Irealita urobí modlitbu bezvýznamnou a neúčinnou. Z hľadiska démonológie žijeme v takej maskovanej kresťanskej kultúre, ktorej duchovnú atmosféru určuje skôr duch Antikrista a Jezábel. Do okruhu týchto temných duchovných síl vyústila Rímska ríša a s ňou združená kresťanská cirkev, resp. osudy veľkej väčšiny európskych štátov. Po zmiešaní kresťanstva s rímskym pohanstvom a barbarstvom národov sotva čo zostalo z biblickej viery. Stredoveká kresťanská Európa odsúdila na trest smrti tých, ktorí čítali Bibliu, inkvizítori posielali bez milosti na hranice kresťanov, ktorí trvali na biblických pravdách. Jedným z dôsledkov dominujúcej duchovnej vlády Jezábel a Antikrista je aj to, že výraz kresťanstvo sa používal ako krycí názov pre podlosť a zlo. Stávalo sa aj to, že satan dal uctievať nemorálnych démonických vodcov ako kresťanských svätcov a davy prinútené k modloslužbe mu vzdávali božskú úctu. Skutoční kresťania boli v očiach ľudu zločincami, satanovými služobníkmi, stelesnenými Antikristami či rakovinou ľudstva. Akú silu a moc mala lož!

A všetkému sa priblížil koniec. Teda buďte rozumní a triezvi k modlitbám. (1Pt 4,7)

Naplnili sa Ježišove proroctvá: „Vypovedia vás zo synagóg, ba ide hodina, aby každý, kto vás zabije, sa domnieval, že tým koná Bohu službu.“ (Jn 16,2) Pánových učeníkov a nasledovníkov ničili v stredoveku pod záštitou mena Ježiš. Vrahov a prenasledovateľov poháňalo náboženské presvedčenie, podľa ktorého očistenie Európy od kacírov je v Božích očiach milou vecou. Z histórie Európy je dokázateľné, že vždy existovali pokusy o prielomy z temného, kresťansky sfarbeného diabolského kruhu. Tieto snahy by sa dali zaradiť do dvoch kategórií: tie prvé, predkresťanské snahy – zvlášť grécka a latinská civilizácia – hľadali také hodnoty, podľa ktorých by sa ľudské životy dali presmerovať inam.

Druhý spôsob hľadania cesty boli snahy o obnovu pravých kresťanských hodnôt. Naproti alternatívam Respublicy Christiany, vytvorili podmienky v prvom rade reformácia a osvietenstvo. Rozkvet západnej kultúry potvrdil, že duchovné povrazy Európy sú uvoľnenejšie. No po páde diabolskej ničivej, zhubnej národno-socialistickej a komunistickej moci sa ukázalo, že východná a stredná Európa z pohľadu démonológie uviazla v stredoveku v náboženských podvodoch. Zdá sa, že vtedajšie sily temna neprestali duchovne ostreľovať naše územia.

Evanjelikálne prebudenie nevnieslo Božie dary a spoločenstvo s Duchom Svätým do úplne prázdneho a čistého prostredia. Peter a Ján písali svoje listy v čase, keď už boli v cirkvi zjavné odklony od pravej viery. Apoštol Peter dostal od Pána zjavenie, že cirkev bude musieť prejsť súdom. „Lebo je čas, aby sa začal súd od domu Božieho; ale ak najprv od nás, čo bude koniec tých, ktorí neposlúchajú evanjelia Božieho?! A ak aj spravodlivý sotva býva zachránený, bezbožník a hriešnik kde sa ukáže?“ (1Pt 4,17-18)

Horeuvedený text je Petrovým proroctvom o historickom súde cirkvi. Najbolestivejší súd Božieho ľudu bol skrze Babylon. Boží hnev na Júdeu bol dokonaný skrze historický Babylon, a súd nad cirkvou skrze duchovný Babylon (falošné, zdanlivé kresťanstvo). Apoštolovi Petrovi bolo pred smrťou úplne jasné, že kresťanstvo ako také, bude vystavené ťažkým skúškam, a vo viere vytrvajú iba tí jedinci, ktorí zachovajú svoju triezvosť a postavia sa na odpor revúcemu levovi. Títo kresťania obstoja a vytrvajú v stave spasenia iba vďaka svojej triezvosti, modlitebnému životu a odporu voči diablovi. Po skúškach a utrpeniach pravých kresťanov príde na rad súd nad svetom. Často počujeme, že kresťanstvo žije v dobe Ducha Svätého. No toto každopádne nezodpovedá úplnej pravde. V dobe Ducha Svätého žijú totiž iba tí kresťania, ktorí žijú v nepretržitom, osobnom vzťahu s Ježišom Kristom Nazaretským, tí, ktorí majú triezve srdce, vytrvalo sa modlia a sú napĺňaní Duchom Svätým. No tá Cirkev, ktorá stratila svoju schopnosť orientácie a duchovného súdu, nerozozná nebezpečenstvá prítomného veku, a preto bude nesprávne reagovať na výzvy doby a bude sa zle rozhodovať. Takáto cirkev nie je pod vládou Ducha Svätého, ale pod vládou ducha Jezábel.

Lev – ako biblický symbol – vystupuje v Písme dvojakým spôsobom. Po prvé, ako obraz diabla, po druhé, ako lev z Júdy, vzťahujúci sa na Ježiša Krista Nazaretského, ktorý zničí Satanovo kráľovstvo.

Biblia hovorí o diablovi (levovi ako pustošiteľovi ), no musíme vedieť, že aj Ježiš má „agresívnu silu“, ktorá raz navždy zúčtuje so Satanovou ríšou.

Predpokladom víťazstva pravdy je zúčtovanie so zlom. Evanjelium ako dobrá správa obsahuje to, že Ježiš svojou smrťou, následným vzkriesením a obeťou zmierenia porazil Satanovo kráľovstvo. Otec ho v nebesiach korunoval, a takto sa stal Pánom Pánov a Kráľom Kráľov. V tejto kvalite obsadil Ježiš svoje miesto po pravici Boha – Otca. O oslávenom Ježišovi čítame v Písme nasledovné: „Hospodin riekol môjmu Pánovi: Seď po mojej pravici, dokiaľ nepoložím tvojich nepriateľov za podnožie tvojim nohám.“ (Ž 110,1)

Pohanskí vladári staroveku napísali mená svojich porazených rivalov na svoju podnož. Na podnoži Pána Ježiša Krista je teda napísané meno Satan – revúci lev. Takže náš nepriateľ je už pod Pánovými nohami. Triezvi budeme len vtedy, keď upriamime svoj pohľad na tento fakt. Absencia triezvosti je v životoch tých kresťanov, ktorí sa aj naďalej správajú tak, akoby bol Satan ešte stále ich pánom. Modlitby vyplývajúce z takéhoto nesprávneho chápania vopred bránia odpovediam od Pána. Musíme si byť vedomí ďalšieho faktu: až do druhého príchodu Ježiša Krista na zem si porazené Satanovo kráľovstvo zachová svoju schopnosť fungovania. Na konečné zúčtovanie – skrze bezprostredné zásahy Ježiša Krista – príde rad až v budúcnosti. Preto sa v súčasnosti môže Ježišovo víťazstvo nad mocou diabla realizovať iba v životoch tých, ktorí zotrvajú v životnom štýle zaviazanosti a poslušnosti Božiemu slovu. Pokiaľ sa Boží ľud odvráti od slov Zmluvy, potom bude revúci lev znovu a znovu prichádzať a pustošiť na úrovni jednotlivcov, aj spoločenstiev.

V dobe Ducha Svätého žijú iba tí kresťania, ktorí žijú v nepretržitom, osobnom vzťahu s Ježišom Kristom.

Pozrime si niekoľko príkladov zo Starej zmluvy z 1. knihy Kráľovskej 13. Po Šalamúnovej vláde bol Izrael roztrhnutý na dve kráľovstvá: náboženským centrom severného kráľovstva bol Bétel, no truhla zmluvy zostala v Jeruzalemskom chráme. Jeroboám nahradil chýbajúcu truhlu zlatými teľatami, aby synov Izraela vzdialil a odtrhol od pravého uctievania živého Boha. Bál sa totiž, že sa obráti srdce ľudu, keď pôjdu obetovať do Jeruzalema. No na slávnostnom odhalení modly sa zúčastnil aj istý júdsky charizmatický prorok, ktorý povedal, že na modly príde Boží súd: „A dal i znamenie toho istého dňa povediac: Toto je znamenie, že Hospodin hovoril skrze mňa: Hľa, oltár sa roztrhne, a vysype sa popol, ktorý je na ňom. A stalo sa, keď počul kráľ slovo muža Božieho, ktoré volal proti oltáru v Bétele, že Jeroboám vystrel svoju ruku sponad oltára a povedal: Chyťte ho! Ale uschla jeho ruka, ktorú vystrel proti nemu, a nemohol ju zase stiahnuť k sebe.“ (1Kráľ 13,3)

A keďže sa proroctvo naplnilo, Jeroboáma to veľmi rozhorčilo, a chcel zatknúť Božieho proroka, no zrazu kráľova ruka uschla, a život sa do nej vrátil iba skrze prorokovu modlitbu. Judský prorok vedel veľmi dobre, že sa musí vrátiť do Jeruzalema, pretože Boh mu zjavil: „Lebo tak mi prikázal slovom Hospodinovým povediac: Nebudeš jesť chleba ani nebudeš piť vody ani sa nevrátiš cestou, ktorou si ta išiel.“ (1Kr 13,9) Aj sa pohol smerom do Judska, no v Bételi žil istý starý prorok, ktorý ho ľstivo pozval do svojho domu, kde počas večere zrazu začal prorokovať: „... ale si sa vrátil a jedol si chlieb a pil si vodu na mieste, o ktorom ti hovoril: Nejedz tam chleba ani nepi vody, nevojde tvoje mŕtve telo do hrobu tvojich otcov. A stalo sa, keď zjedol chlieb a keď vypil, že mu osedlal osla, prorokovi, ktorého bol vrátil. A išiel, a našiel ho lev na ceste a usmrtil ho, a jeho mŕtve telo bolo povrhnuté na ceste, a osol stál vedľa neho, i lev stál vedľa mŕtvoly. A hľa, nejakí mužovia išli tade a videli mŕtvolu, povrhnutú na ceste, i leva stáť vedľa mŕtvoly, a prídúc hovorili to v meste, v ktorom býval ten starý prorok. Keď to počul prorok, ktorý ho to bol vrátil z cesty, povedal: To je ten muž Boží, ktorý sa sprotivil ústam Hospodinovým; preto ho vydal Hospodin levovi, a dolámal ho a usmrtil ho podľa slova Hospodinovho, ktoré mu hovoril.“ (1Kr 13,22-26) Takže: judský prorok sa nepodriadil Bohu úplne. Po úspešnej službe urobil takú vec, ktorá bola v rozpore s Božím príkazom. V tomto prípade Boží súd uskutočnil lev.

Duchovný význam tejto udalosti je takýto: nad neposlušnými, vzbúrenými prorokmi, učiteľmi, kňazmi a pastormi uplatňuje svoju moc diabol. Boží súd zastihol proroka omnoho skôr než modlárskeho kráľa Jeroboáma. Takže, ako prvý padol pod súd neposlušný Boží služobník, a až o niekoľko desaťročí bol potrestaný Jeroboámov dom.

Druhé ponaučenie: spod víťazstva a ochrany Pána Ježiša Krista vypadne ten služobník, ktorý sa nepodriadi Božiemu slovu. Revúci lev hľadá hlavne neposlušných veriacich a duchovných vodcov, aby v ich životoch spôsobil rozpad na úrovni duchovnej, psychickej aj fyzickej. Diabol čaká iba na to, aby sa mu skrze hriechy otvorili dvere, čím získa základné práva uplatnenia svojej moci v životoch kresťanov. A stav takéhoto človeka je potom sedemkrát horší, než pred jeho obrátením.

V 1. Kráľ. 20,35-36 nájdeme podobný príbeh: „A nejaký muž zo synov prorokov povedal svojmu druhovi slovom Hospodinovým: Nabi ma, prosím! Ale človek ho nechcel uderiť. Vtedy mu riekol: Preto, že si neposlúchol hlasu Hospodinovho, hľa, keď pôjdeš odo mňa, zabije ťa lev. A hneď, ako odišiel od neho, našiel ho lev a zabil ho.“

Aj v živote tohoto neposlušného proroka uskutočnil Boží súd lev. Tento prorok uprednostnil ľudské vzťahy a emócie pred poslušnosťou Bohu, čo spôsobilo jeho tragédiu. Pavol hovorí v Gal 1,1: „... Lebo či teraz nahováram ľudí a či Boha? Alebo či hľadám ľúbiť sa ľuďom? Lebo ak by mi ešte išlo o to, aby som sa ľúbil ľuďom, nebol by som sluhom Kristovým.“

Raná cirkev na čele s apoštolmi nekráčala cestou neposlušných prorokov. V prípade, že sa cesty človeka a Božie cesty dostali do konfliktu, oni vždy zostali na Pánových cestách. Aj toto zohralo veľkú rolu v úspešných prielomoch ranej cirkvi. Peter hovorí náboženským vodcom Jeruzalema nasledovné: „Ale Peter a Ján im odpovedali a riekli: Rozsúďte sami, či je to spravodlivé pred Bohom, aby sme vás poslúchali viac ako Boha. Lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“ (Sk 4,19-20)

Po konštantínovskom obrate sa vo vedení cirkvi začala uplatňovať vôľa rímskych cisárov, potom ich moc nadobudol rímsky pápež, ktorý sa vo svojej absolútnej moci postavil proti cirkvi i vtedajšiemu svetu. A tých, ktorí aj naďalej poslúchali Boha a Jeho Slovo, bez ľútosti umučili a popravili ako nepriateľov ríše a cirkvi. A tak väčšina kresťanského sveta – zastúpená katolíkmi – uprednostňuje človeka pred výrokmi Boha. Dnešná cirkev tak kráča cestou neposlušných prorokov, kde sa nachádzajú masové hroby duchovne mŕtveho kresťanstva, čo je dôsledkom práce revúceho leva. Tragédia neposlušných prorokov je príznačná aj v osude Izraela. „Preto takto hovorí Pán Hospodin: Nepriateľ! A to kolom dookola zeme, a strhne z teba tvoju silu, a vylúpené budú tvoje paláce. Takto hovorí Hospodin: Tak ako keď vytrhne pastier dva hnáty alebo kus ucha z tlamy leva, tak budú vytrhnutí synovia Izraelovi, ktorí sedia v Samárii v kúte na posteli a na damašku lože.“ (Ámos 3,11-12) Aj v tomto proroctve je nepriateľ zobrazený v podobe leva, ktorý zničí ľud Boží pre neposlušnosť. Podľa proroka spôsobil rozpad Izraela ako štátu diabol, pretože sa odtrhli od Pána, čím stratili silu a schopnosť postaviť sa nepriateľovi na odpor. Pre toto zvíťazil Satan nad Izraelom, olúpil ho o krajinu, ukončil jeho štátnu moc, a jeho mestá zrovnal so zemou. Lev uskutočnil svoje pustošenie skrze pohanské národy (Asýria a Babylon). Zo starovekej slávy Izraela zostanú pri príchode Mesiáša v duchovnom význame dva hnáty a ucho. Čo znamenajú tieto prorocké obrazy? Nohy v Písme symbolizujú niekoľko vecí:

vládu: „… a Boh pokoja skoro skrúši satana pod vaše nohy. Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vami! Amen. (Rim 16,20)

odkaz: „… a majúc nohy obuté v hotovosti evanjelia pokoja.“ (Ef 6,15)

vedenie: „… pre vnútornosti milosrdenstva nášho Boha, ktorými nás navštívil východ z výsosti, aby sa ukázal tým, ktorí sedia vo tme a v tôni smrti, aby upravil naše nohy na cestu pokoja.“ (Lk 1,78-79)

Obraz poukazuje na to, že Boží ľud stratí svoju vládu nad zlom, prorocká služba bude na dlhý čas prerušená, a nebude mať podiel na vedení od Boha. Sluch je obrazom poslušnosti Božiemu slovu: „Viera je z počutia.“ Za odtrhnutím sa od Božieho slova nasleduje duchovný aj duševný úpadok. Prorocké videnie sa vzťahuje aj na kresťanskú cirkev. Peter upozorňuje cirkev ešte pred samotným prenasledovaním kresťanov cisárom Nerom. Aj prorok Ámos vyzýval vo svojej dobe kresťanov ku vzopretiu sa revúcemu levovi.

Tí, ktorí nie sú silní a triezvi vo viere, sa dostanú medzi jeho čeľuste, a ich dobrý pastier (Mesiáš) nájde z nich len hnáty a ucho. Aj prorok Ezechiel vykresľuje otrasný obraz o pustošení kresťanov. Najprv vidíme údolie plné suchých ľudských kostí. Toto nám poukazuje na výsledok diablovho pustošenie medzi Božím ľudom.

Kresťania si musia udržať triezvosť, aby sa nestali obeťami zvodov revúceho leva.

Údolie v Písme má tiež viacero významov. Jeho negatívny význam je: miesto kliatby, kde démoni týrajú Boží ľud, čoho dôsledkom je stav strachu a trápenia. Kniha Zjavenia nám približuje podobné znaky laodicejskej cirkvi. Tragédiu olúpenej a nešťastnej cirkvi prehlbuje navyše aj sebaklam. Nie je ochotná pozrieť sa zoči-voči svojmu kritickému duchovnému a duševnému stavu, ba svoju démonizáciu a trápenie sa snaží predstaviť a prijať ako milosť a požehnanie. Pán zaviedol proroka do údolia, aby ho prešiel a prorokoval k suchým ľudským kostiam. „Každé údolie nech je zvýšené, a každý vrch a breh nech sú znížené, a bude to, čo je krivé, rovinou a hornaté dolinou.“ (Iz 40,4)

Pán navštívi svoj ľud, ktorý sa dostal do čeľustí leva, neponechá ho pod útlakom démonov, kliatob a strachu. Otvorí brány nádeje v údolí zlorečenstiev utrápenému ľudu: „... preto hľa, ja ju prehovorím a vyvediem ju na púšť a budem hovoriť k jej srdcu. Dám jej jej vinice až odtiaľ aj údolie Áchor za dvere nádeje, a tam odpovie ako za dní svojej mladosti a ako v deň, v ktorý išla hore z egyptskej zeme...“ (Hoz 2,14) čím sa spustia časy obnovy. Presnejšie: tieto časy sa už spustili aj v cirkvi aj v Izraeli. Takto hovorí Pán Hospodin týmto kostiam: „Hľa, ja uvediem do vás ducha, a ožijete. A dám na vás žily a spôsobím to, aby na vás vystúpilo telo a potiahnem vás kožou, dám do vás ducha a ožijete a zviete, že ja som Hospodin. Vtedy som prorokoval, ako mi bolo rozkázané. Tu povstal zvuk, keď som prorokoval, a hľa, bolo počuť hrkot, a kosti sa približovali, kosť ku svojej kosti. A videl som, že hľa, ukázali sa na nich žily, a vystúpilo mäso, a koža ich potiahla po vrchu, ale ducha v nich nebolo. A riekol mi: Prorokuj k duchu, prorokuj, synu človeka, a povieš duchu: Takto hovorí Pán Hospodin: Od štyroch vetrov príď, duchu, a vej na týchto pobitých, aby ožili!“ (Ez 37,5-9)

Obnovu by sme mohli rozdeliť do viacerých prebudeneckých vĺn. Obdobie znovuvybudovania započal v skutočnosti Martin Luther. Následkom jeho činnosti vznikajúca reformácia znovuobjavila Písmo a biblickú vieru, odmietnuc pritom katolícke nebiblické postoje a poverčivosť. Reformáciu sprevádzali „hromy-blesky“, čo vypôsobilo aj vážne svetové politické dôsledky. Reformácia spustila aj následné obdobia prebudení. Neoprotestantské a evanjelikálne prebudenia znovuobjavili biblické pravdy, učenia a celistvosť Písma. V tomto období prebudenia zohrali dôležitú úlohu baptisti, metodisti a hnutia evanjelikálnych smerov. No kresťanstvo zostalo aj naďalej v údolí, pretože v ňom chýbal oživujúci Duch.

Od začiatku dvadsiateho storočia viacerí oslovili Ducha Svätého a prosili Ho o navštívenia. Letnično-charizmatické hnutie potvrdzuje, že bol vyliaty a koná v životoch tých, ktorí ho prijali. Všetky obdobia prebudenia vyprodukovali aj hromadu trosiek a pečate hanby, čím spôsobili vo svete aj v kresťanstve veľa pohoršenia. Kresťania činní v prebudení a obnove boli objektom trápenia a agresívnych útokov zo strany tých členov cirkvi, ktorí prebudenie odmietli. Vyliatie Ducha Svätého zasiahlo aj rímskokatolícku cirkev. Snáď ani jedno obdobie obnovy nemalo taký pozitívny vplyv na Rím ako hnutia hlásajúce dôležitosť krstu Duchom Svätým. Toto je dokázateľné aj z pôsobenia pápeža Jána XXIII., v postojoch a rozhodnutiach II. Vatikánskeho koncilu, a tiež katolíckych charizmatických hnutí. Napriek priznaniu týchto pozitív nemožno zamlčať, že v zabrzdení obnovy a prebudení dominovali isté politické a náboženské rímskokatolícke sily. Tak tomu bolo aj v období protireformácie, a tak je tomu aj dnes – v období rekatolizácie. Od osemdesiatych rokov minulého storočia zaznamenávame veľmi zvláštne zmeny v postojoch charizmaticko-katolíckych kruhov.

V poslednom období používajú dary Ducha Svätého skôr na obhajobu svojich náboženských systémov, ako k nasledovaniu Božieho slova a prijatiu plného evanjelia. Sú čoraz odmietavejší a zákonníckejší, pritom je ich systém zjavne proti Božiemu slovu a obhajujú svoje náboženské kulty. Nie náhodou vidia mnohí v katolíckom charizmatickom hnutí istý neojezuitský systém, ktorého prvoradým cieľom je, za pomoci darov Ducha Svätého, obhájiť úrad pápežstva.

Pozrime sa teraz v skratke na budúcnosť vo svetle Božieho slova. „Nuž prorokoval som tak, ako mi rozkázal. A vošiel do nich duch, a ožili a postavili sa na svoje nohy, zástup vojska, veliký náramne.“ (Ez 37,10) Duchovne a duševne zrelé kresťanské davy sa stanú Božími spolupracovníkmi, ktorí budú použití ku zvestovaniu evanjelia Božieho kráľovstva. Môžeme teda očakávať aj na úrovni cirkvi duchovnú obnovu, kedy obnovení kresťania opustia údolie, také zbory, v ktorých ich predchodcovia žili v čeľustiach leva, a pod Pánovým vedením prijmú do dedičstva Božie zasľúbenia. „A dám do vás svojho ducha, a ožijete, a osadím vás na vašej zemi, a zviete, že ja Hospodin som hovoril aj učiním, hovorí Hospodin.“ (Ez 37,14)

Popri prijatých zasľúbeniach si budú musieť kresťania udržať triezvosť, aby sa nestali obeťami zvodov revúceho leva, ktorý žal úspechy aj v obdobiach prebudenia a obnovy – a tiež sa budú musieť neprestajne modliť, aby obstáli proti taktike a úskočnosti diablovej, a aby mohli spolu s Pavlom vyznať: „... bojoval som dobrý boj, beh som dokonal, vieru som zachoval. Za týmto už mi je odložená koruna spravodlivosti, ktorú mi dá Pán odplatou v ten deň, on, ten spravodlivý sudca, a nie len mne, ale aj všetkým, ktorí milujú jeho príchod.“ (2Tim 4,7-8)

Preklad: Zlatka Radnotyová