Svedectvo manželov Kadíkovcov

Franto

Narodil som sa do klasickej katolíckej rodiny. Matka so starou mamou horlivo navštevovali kostol a otec tam chodieval z povinnosti a pre pokoj v rodine na Vianoce, na Silvestra a na Veľkú noc. Už odmalička mňa i mojich súrodencov viedla matka k „veľkej zbožnosti“. No a práve ja som bol ten najhorlivejší. Navštevovali sme rôzne pútnické miesta (Litmanová, Turzovka,...) a už od základnej školy som bol členom ružencového spoločenstva. Táto nostalgická radosť zo života kvitla vo mne až do odchodu na vysokoškolský internát. Tam na mňa pomaly začínal mať vplyv aj svet (partie a sem tam aj alkohol). V tom čase som sa zoznámil s Marcelkou a začalo prevládať u mňa farizejstvo. Nútil som ju zúčastňovať sa rôznych katolíckych omší a pobožností, z čoho boli mnohé konflikty. Po škole som sa zamestnal a pokračoval som v nastavenom trende, až pokiaľ som nestretol kolegu Jančiho Mandáčka. Niečo mi na ňom nesedelo. Všetci kolegovia ako správni stavbári na stavbe hrešili a nadávali pri práci, takže ja som nebol výnimkou. On bol ale iný, išlo z neho svetlo a pokoj, po ktorom som začal túžiť i ja. Mali sme veľakrát dlhé rozhovory o kresťanstve i živote a na všetko mal z Biblie odpoveď. Ako zarytého katolíka a farizeja v jednom, ma udivovali tieto slová života a prekvapovalo ma hlavne to, že sa voči tomu nebúrim. Po určitom čase ma pozval na zhromaždenie a po menšom zaváhaní som išiel. Pred dverami miestnosti, kde bolo stretnutie, šla dynamická nádherná pieseň o Bohu, ktorá sa hneď dotkla môjho srdca. Začala ma tam ťahať neskutočná sila. Doteraz neviem prečo, ale ešte predtým ako som išiel vstúpiť do tej miestnosti, zavolal som Marcelke, že idem na jedno kresťanské stretnutie. Nevedela o mojom novom záujme, ale pohrozila mi, že keď pôjdem do tej akože sekty, tak sa so mnou rozíde. Tak som tam zostal stáť predo dvermi. V srdci som neprestával veriť, že tam spolu raz pôjdeme. Potajomky som prijal Pána do svojho života v byte u manželov Mandáčkovcov (nech ich Pán mocne požehná za tento skutok). Bolo to tak náhle, že som si ani neuvedomil, že mi nechýbajú všetky tie obrady a veci s tým spojené. Po príchode domov som popálil všetky obrázky, vyhodil do smetiaka všetky sošky a krížiky, z fotoalbumov som povytrhával fotky pripomínajúce všetky poviazanosti, v ktorých som bol namočený. Doma to veľmi zle niesli, doteraz mi nemôžu zabudnúť, že som zradil vieru našich predkov. Vtedy som povstal zo smrti do života, za čo patrí chvála nášmu Pánu Ježišovi Kristovi.

Marcelka

Moji rodičia sú katolíci, ale vždy inklinovali skôr k ateizmu. Verili len vo svoje sily, v samých seba a v to, čo dokážu. Nikdy mňa, ani moje dve sestry neviedli k modlitbe, ani k inému zbožnému životu. Na prvé miesto v živote kládli rodinu. Boh bol pre nich len nejaká postava z rozprávkového príbehu, ktorý si vymysleli kedysi ľudia, aby bol svet lepší. Vo svojich 11 rokoch som sa dala pokrstiť a stala som sa kresťankou katolíčkou. Ten dôvod, prečo som tak urobila a čo ma k tomu viedlo, bol prostý, nechcela som byť iná ako ostatné deti v škole. V skutočnosti som nič nevedela o katolíckej cirkvi. Robila som to, čo bolo v mojom okolí bežné – každú nedeľu som chodila do kostola na omšu a každý mesiac na spoveď. Nikdy som v tom však nebola horlivá. Keď sa ma niekto spýtal, akej som viery, odpovedala som, že som katolíčka. Bola to však pre mňa len prázdna fráza. Počas strednej školy som sa zoznámila so svojím terajším manželom Ferinom, ktorý bol v tom čase, na rozdiel odo mňa, veľmi horlivý katolík. Stál za svojím vierovyznaním a za všetkým, čo s tým súviselo (modly, okultné sviatky, púte). Keďže ja som k tomu pristupovala veľmi vlažne, nejedenkrát sme sa práve preto pohádali. Počas štúdia na VŠ mi jeden večer Ferino zavolal a oznámil, že sa chce ísť pozrieť na nejaké zhromaždenie kresťanov v dome odborov (KS Milosť Žilina). Vtedy mu svedčil jeho kolega Janko Mandáček. Hlavou pri prebehla myšlienka, že to bude iste nejaká sekta. Rázne som mu povedala, že ak tam pôjde, tak sa s ním rozídem. Uistil ma, že tam tentoraz nepôjde, ale keď tak chcem, tak tam pôjdeme spolu. Po týchto slovách som síce súhlasila, ale v podvedomí som si bola viac než istá, že tam aj tak nikdy nepôjdem! Od tej chvíle som nechcela o tom nič počuť, bola som doslova na to alergická. No Ferino to aj tak nevzdával a hľadal každú vhodnú príležitosť, aby mi mohol svedčiť (za čo som mu teraz veľmi vďačná). Teraz už viem, že už vtedy v jeho živote konal Pán (púšťal mi chvály a vo viere sa za moje obrátenie modlil). Po čase ma prehovoril, aby som sa išla pozrieť na bohoslužbu v dome odborov. Súhlasila som, no to len preto, že som mu chcela dokázať, že to je sekta, a že som mala pravdu. Zobrala som so sebou aj moju staršiu sestru (pre istotu). Keď sme prichádzali k dverám, kde sa konalo zhromaždenie KS Milosť Žilina, niečo sa vo mne zháčilo a chcela som sa zvrtnúť a odísť odtiaľ preč. V tej chvíli niekto otvoril dvere a veľmi srdečne nás tam vítal. Všetci boli veľmi usmiatí a srdeční, čo mi pripadalo veľmi zvláštne. Hrala tam hlasná hudba, ľudia s radosťou spievali, tlieskali a poskakovali. Prejavovala sa aj Božia prítomnosť, čomu som v tej chvíli nerozumela. Mala som zmiešané pocity prekvapenia, strachu, nepokoja, ale hlavne vzbury. Ferino bol z bohoslužby veľmi nadšený a mne to v tej chvíli veľmi prekážalo. Negatívne pocity ma ovládli a povedala som si, že i keď všetci stoja pri chválach, ja budem sedieť a „just“. Po chválach som aj so sestrou zo zhromaždenia odišla s tým, že sa tam už nikdy nevrátim. S odstupom času viem, že už vtedy bolo v mojom srdci zasiate semienko, ktoré tam zasial Pán a ktoré malo rásť. Ferino v ten večer neskrýval sklamanie z môjho nezáujmu. Neskôr som sa v myšlienkach neustále vracala k tej bohoslužbe, k zvláštnym pocitom a k prejavom Ducha Svätého. Neustále mi to vŕtalo v hlave. Po čase som súhlasila, že tam ešte pôjdem, ale len na kázeň. V tom čase som sa bála prejavov Ducha Svätého. Asi tri mesiace sme chodili s Ferinom len na kázeň, ktorú som si vždy rada vypočula. Neskôr som prijala Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa, ale vedela som, že mi ešte niečo chýba. Zlom pri mojom obrátení nastal až na konferencii so Šándorom Némethom, kde sa Božia prítomnosť mocne prejavovala, dala sa doslova krájať. V ten večer zasiahla i mňa. Zrazu som si uvedomila, že skutočne je niečo nad nami, vlastne niekto, taký živý a skutočný aj pre môj život. Niekto veľmi vzdialený, niekto z rozprávkového príbehu bol zrazu tak blízko. Bol to Pán a Jeho prítomnosť. Bolo to pre mňa niečo veľmi silné a veľké. Priznám sa, že aj na tomto zhromaždení som mala v očiach strach ako na prvom zhromaždení v Žiline. Vedela som, že už to nie je ten strach, ktorý ma nútil odísť a už sa nikdy nevrátiť, ale taký, pri ktorom som vedela, že odteraz to bude iné. Odídem aj z tejto bohoslužby, ale už s tým, že je so mnou Pán a ja pôjdem s Ním po celý zvyšok života. V ten večer som sa skutočne obrátila. Po pol roku sme sa s Ferinom vzali a už to bude dva a pol roka, čo chodíme s Pánom. Pán je veľký!