Žehnanie pochádza z dobrého pokladu srdca

Ak niekto neklesá v slove, hovorí Písmo, je dokonalým človekom. Kto by v hĺbke svojho srdca netúžil byť dokonalým? Svet každodenne odrádza veľkú väčšinu ľudí od tohto cieľa, blahosklonne sa usmievajúc nad nimi s otázkou: Prečo ste takí naivní a načo sa ženiete za nedosiahnuteľnou ilúziou? Biblia nám ale dokonalosť vytyčuje ako dosiahnuteľný cieľ. Dokonca nám dáva na dosiahnutie tohto cieľa do rúk aj kľúč. Vieme, akým veľkým umením je správne používanie jazyka. Dôležitou úlohou našich úst je žehnanie nielen Boha, ale aj človeka stvoreného na Jeho obraz.

Prvá vec, ktorú Hospodin urobil po stvorení Adama, bolo vyslovenie požehnania. Týmto spôsobom zaopatril človeka schopnosťou plodenia sa a množenia, a schopnosťou vládnuť nad zemou. Zo svojej prirodzenosti a pretekajúcej všemohúcnosti obdaroval človeka skrze slová zo srdca. Medzi jeho prirodzenosťou a slovami je absolútna harmónia. Naproti tomu je človek so svojou hriešnou povahou neschopný vydať zo seba nadprirodzené poklady. Ježiš pri jednej príležitosti prehovoril k farizejom: „Plemeno vreteníc, ako vy môžete vravieť dobré veci, keď ste zlí? Lebo čím je preplnené srdce, to hovoria ústa. Dobrý človek z dobrého pokladu srdca vynáša dobré veci, a zlý človek zo zlého pokladu vynáša zlé veci.“ (Mt 12:34-35)

Tu preložené slovo „plnosť“ - perisseuma - v pôvodnom jazyku Novej zmluvy, v starogréčtine znamená aj „nadbytok“. Vo svetle tohoto vidíme, že naše srdce je plné nielen dobrých a zlých vecí, ale aj to, že z neho preteká skrze slová jeho obsah, tak ako z krčahu nadbytočná voda. Každý môže vysloviť len to, čo je v jeho srdci. Často si nevieme predstaviť, aké bohatstvá môže nosiť ľudské srdce, keď je plné pokladov Božieho kráľovstva. Srdce Abraháma bolo plné viery v Božie zasľúbenia, Sára ešte nepočala Izáka, a už sa modlil, aby Pán otvoril životy neplodných žien Abimelechovej rodiny. Jeho modlitba bola vypočutá, lebo on už vtedy bezvýhradne veril Božiemu zasľúbeniu, aj tomu, že sám bude požehnaním.

Bol kanálom žehnania, aj keď v jeho živote ešte nebolo rukolapne naplnené Božie zasľúbenie. Odovzdal svojimi ústami to, čo vlastnilo jeho srdce.

Podobne to prebiehalo aj v prípade Eliáša a Elizea. Eliáš sa pri závere svojej služby spýtal svojho verného učeníka, čím by ho mohol požehnať. Elizeus si žiadal dvojnásobok Eliášovho pomazania, a aj ho obdržal. Ako vedel Eliáš odovzdať dvojnásobné pomazanie? Tak, že načrel do nevyčerpateľných Božích zásobární, a nie do ľudských.

To isté urobili aj učeníci Pána Ježiša, keď ich poveril, aby nasýtili zástupy. Verný a rozumný správca rozdáva poklady Božieho domu. Skutočné slová žehnania môže odovzdať iba znovuzrodené srdce, lebo je nositeľom Božej prirodzenosti. Je dobre mať na zreteli, že väčší žehná menšieho, a aj preto v spomenutých príbehoch väčší inicioval žehnanie.

Podľa Šalamúnovho vyučovania nie je jedno ani to, kedy otvorí človek svoje ústa. Je čas mlčania a čas hovorenia. Mlčanie neznamená iba absenciu hovorenia alebo prestávku, ale aj schopnosť prijatia slov odkazu a zjavenia. Preto Ježiš na konci svojich podobenstiev hovorieval: „Kto má uši, nech počuje ...“ Aj apoštol Jakub vyzýva každého k rýchlemu počutiu a pomalému hovoreniu. Takže sa musíme naučiť umeniu mlčania. Je to obzvlášť dôležité v takom prípade, keď sa potýkame s udalosťami, ktorým nerozumieme, alebo ich nevieme spracovať. Vtedy je najrozumnejšie mlčať a čakať na zjavenie. No sú aj také situácie, keď človek, ktorý je za niečo zodpovedný, musí prehovoriť - navyše ani nie prirodzené myšlienky, ale Božie Slovo. Prorok Zachariáš takto oslovil svojich súčasníkov: „Toto sú veci, ktoré budete robiť: Hovorte pravdu každý so svojím blížnym, pravdu a súd pokoja súďte vo svojich bránach.“ (Zach 8:16)

V čase Novej zmluvy toto považoval za potrebné potvrdiť aj apoštol Pavol: „Preto zložiac lož, hovorte jeden každý pravdu so svojím blížnym, lebo sme si navzájom údmi.“ (Ef 4:25) Božou vôľou je, aby bohabojní ľudia odvážne hovorili Božie Slovo každého času.

Ako žehnali patriarchovia?

List Židom 11,20 hovorí toto: „Vierou (tiež) o budúcich veciach požehnal Izák Jakoba a Ezava.“ Autor listu spomína žehnanie patriarchov ako skutok viery. „Nechže ti dá Boh z rosy neba a zo všelijakého tuku zeme, hojnosť obilia a hroznovej šťavy. Nech ti slúžia národy a klaňajú sa ti ľudia! Buď pánom svojim bratom, a nech sa ti klaňajú synovia tvojej matky! Ten, kto by ti zlorečil, nech je zlorečený, a ten, kto by ti žehnal, nech je požehnaný.“ (1Moj 27:28-29)

Izák si uvedomil, že požehnanie prvorodeného vyslovil na svojho mladšieho syna vtedy, keď si prišiel Ezau po svoje požehnanie. Keď Ezau zistil, ako ho Jakob podviedol - horko zaplakal a chcel zachrániť nezachrániteľné. „Či si pre mňa neodložil požehnania?“ - spýtal sa svojho zhrozeného otca, ktorý mu odpovedal takto: „Izák odpovedal a riekol Ezavovi: Hľa, učinil som ho pánom nad tebou a všetkých jeho bratov som mu dal za služobníkov a zaopatril som ho obilím a šťavou z hrozna. A tebe kde čo učiním, môj synu?“

Izák neurobil nič iné, len vyslovil slová - no urobil to z viery. Vedel, že Jakoba ustanovil pánom nad Ezauom, a že ho zaopatril obilím a vínnou šťavou. Izákovo požehnanie neodvolateľne ovplyvnilo životy oboch synov, napriek tomu, že boli vymenení „majitelia“ vysloveného požehnania.

Viera učinila hodnou pozornosti tie udalosti, o ktorých hovorí list Židom 11,21: „Vierou Jakob zomierajúc požehnal každého zo synov Jozefových a poklonil sa na vrch svojej palice.“ Z pozície duchovnej autority vyslovil tie pravdy, ktoré neskôr rozhodli o živote Efraima a Manassesa, čo sa týka dedičstva zasľúbenej zeme. Jakob praktizoval svoju vieru do zasľúbenej budúcnosti svojich požehnaných synov. Presnejšie, do tých zasľúbení, ktoré Boh dal Abrahámovi a jeho potomstvu. Toto odovzdal ďalej Efraimovi a Manassesovi, aj svojim dvanástim synom, vysloviac na každého jeho osobné požehnanie. Základom každého žehnania je zasľúbenie živého Boha. Toto vyslovoval vierou umierajúci Jakob, ktorého srdce bolo plné života.

Keď nastal čas Mojžišovej smrti, nerozlúčil sa so synmi Izraelovými nedôstojne (hoci by mal na to príčinu), ale so žehnaním. Vyslovoval slová zasľúbenia, ktoré súviseli so zaujatím zeme zasľúbenej do dedičstva. Týmto posvietil na cestu požehnaným, a takto mohli putovať ďalej.

Ježiš vystúpil do Neba žehnajúc svojich učeníkov. Vztiahol na nich ruky, vyslovil slová žehnania a opustil zem. Toto poukazuje na Jeho pozemskú službu, ale aj súčasnú - nebeskú. Aj na zemi žehnal svojich, aj v nebi ich žehná. Podobne to robia aj veriaci v Neho: aj na zemi žehnajú Pánových učeníkov, aj v nebi ich budú žehnať.

Vyslovujme slová žehnania, lebo sme boli povolaní k dedičstvu požehnaní. „Neodplacujúci zlého za zlé alebo nadávky za nadávku, ale naopak, žehnajte vediac, že ste na to povolaní, aby ste zdedili požehnanie.“ (1Pt 3:9)

Na základe spomenutého, nestačí len formálne niečo vysloviť. Znovuzrodené srdce musí vysloviť slová vyznania viery. Boh, ktorý pozná a formuje naše životy, nielen počuje naše slová, ale vidí aj ich zdroj, aj stav nášho srdca.

Dávida prenasledovali v jednom období takí ľudia, ktorí boli schopní pokrytecky vysloviť na neho žehnanie - napriek nenávisti, ktorú nosili v srdci, preto, aby vyhoveli očakávaniu spoločnosti. „Dokedy budete útočiť na človeka? Pobití budete všetci, koľko vás je. Budete ako nachýlená stena ako navalený múr. Len o tom sa radia, ako by ho zvrhli s jeho výše. Majú radi lož. Svojimi ústami dobrorečia a vo svojom srdci zlorečia. Sélah.“ (Žalm 62:4-5) Takto sa vyžaloval Boží pomazaný, ktorý videl úmysly svojich nepriateľov. Ten, kto miluje lož, má srdce plné zloby, preto aj keby vyslovil žehnanie, nie je to skutok pravej viery. Ľudia skazení v srdci nie sú schopní odovzdať skutočné požehnanie, ani v tom prípade, keď ho vyslovujú kvôli svojim vlastným záujmom. Preto Boh nepožehnal Baláma, a pritom vyslovoval na synov Izraelových požehnanie. Abrahám vlastnil totiž zasľúbenie, v ktorom sa Pán zaviazal, že: „Požehnám tých, ktorí ťa žehnajú ...“

„Dobrý človek z dobrého pokladu srdca vynáša dobré veci, a zlý človek zo zlého pokladu vynáša zlé veci.“ (Mt 12:35) Dobrý človek vynáša z dobrých pokladov svojho srdca žehnanie a to žehnanie, ktoré nepochádza z dobrých pokladov, je iba v akustickej forme žehnaním, nie je žehnaním s duchovným obsahom.

Je teda veľmi dôležité radikálne sa oddeliť od atmosféry nenávisti a obvinení a vedome sa zaviazať do služby žehnaní. Ten, kto má srdce plné dobrých pokladov, ľahko žehná iných. Skôr, či neskôr ho obkľúči atmosféra príťažlivosti, a bude ako prameň dobrej, studenej vody v horúčave. Ľudia budú piť jeho slová, radi s ním budú hovoriť, radiť sa a vyhľadávať jeho prítomnosť. Ten, kto obľubuje slová žehnania, od toho sa nevzdiali požehnanie.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Nový Exodus, 2001